Česko-slovenský politický a vojenský zahraničný odboj v druhej svetovej vojne bol súčasťou celosvetového protifašistického zápasu. Začal sa formovať už na prelome rokov 1938 a 1939, prevažne živelne ako produkt vzdoru proti nacistickému Nemecku z radov občanov Hitlerom rozbitého Česko-slovenska, ktorí pobývali v zahraničí. Boli predovšetkým členovia krajanských spolkov, pomníchovských a pomarcových emigrantov z českých zemí aj z územia Slovenského štátu. Mnohí z nich považovali za potrebné sa aktívne zapojiť do zahraničných oslobodeneckých akcií. Postupne nadobudli ich aktivity organizovaný charakter a odbojové hnutie sa rozvinulo v reprezentáciu československej štátnosti, uznávanú doma aj v zahraničí.

Vznik čs. zahraničného odboja bol motivovaný tradíciou tzv. prvého odboja (1914 - 1918) sformovaného T. G. Masarykom a gen. M. R. Štefánikom, ako aj skutočnosťou, že sa v tej dobe v zahraničí už nachádzala aj väčšina prvorepublikovej čs. politickej reprezentácie : exprezident E. Beneš a jeho spolupracovníci, bývalý premiér M. Hodža, predsedovia a funkcionári časti politických strán a hnutí z prvej ČSR. Dôležitým predpokladom bola aj skutočnosť, že niekoľko čs. vyslancov odmietlo odovzdať Nemecku čs. zastupiteľské úrady : napr. vyslanec v Paríži Štefan Osuský, vyslanec vo Varšave Juraj Slávik a vyslanec vo Washingtonu Vladimír Hurban. Z celkom 74 čs. zastupiteľských úradov existovalo a fungovalo nepretržite po celú druhú svetovú vojnu 18 čs. vyslanectiev, generálnych konzulátov a konzulátov predovšetkým vo Francúzsku a jeho kolóniách, v USA, Veľkej Británii a jej domíniách.

Morálnou autoritou v zahraničí sa stal na začiatku okupácie dlhoročný vyslanec v Paríži Štefan Osuský. Vďaka nemu a podpore časti francúzskej vlády sa podarilo udržať vyslanectvo v Paříži, konzuláty v Štrasburku a Marseille, gen. konzulát v marockej Casablance a konzulát v libanonskom Bejrúte. Jeho postojom sa riadil aj chargé ďaffaires vo Veľkej Británii Karel Lisický aj väčšina jeho konzulárnych kolegov v Kanade, Austrálii, Indii a Palestíne. Niektorí vyslanci a konzuli, ktorí boli nútení úrady zlikvidovať sa však do Prahy už nevrátili. Zostali neoficiálnymi zástupcami napr. v Juhoslávii, Švédsku, alebo v niektorých zemiach Latinskej Ameriky. Neskôr sa pokúšali aj v provizórnych podmienkach obnoviť styky alebo činnosť čs. úradov, ako aj sa zapojiť do rôznych odbojových aktivít.

Na jeseň 1939 sa E. Beneš snažil získať vlády Veľkej Británie a Francúzska pre svoju ideu obnovy ČSR v predmníchovskej podobe a podľa teórie právnej kontinuity požadoval ich súhlas s vytvorením politického orgánu, ktorý by bol čs. dočasnou vládou v emigrácii. Jeho návrhy však boli vládami oboch veľmocí, ktoré podpísali Mníchovskú dohodu, striktne odmietnuté. Exulant E. Beneš bol v tej dobe ako "súkromná osoba" vo veľmi ťažkej situácii. Zareagoval až na situáciu vytvorenú čs. vyslancom Š. Osuským v Paríži, ktorý však mal o zahraničnom odboji a jeho cieľoch iné predstavy ako exprezident E. Beneš.

Československý národný výbor

Na rokovaniach E. Beneša a J. Šrámka s francúzskymi úradmi v októbri 1939 sa presadila myšlienka ustanoviť na miesto čs. dočasnej vlády Národnú radu alebo výbor. 17. októbra 1939 bol v Paríži ustanovený prvý vrcholný orgán čs. zahraničného odboja Československý národný výbor ( ČSNV ) zložený z vedúcich predstaviteľov čs. politickej emigrácie na západe: E. Beneš, Š. Osuský, E. Outrata, J. Slávik, H. Ripka, J. Šrámek (úradujúci miestopredseda) a gen. R. Viest. Funkcia predsedu ČSNV zostala neobsadená pre spory E. Beneša s čs. vyslanca vo Francúzsku Š. Osuského o vedúce postavenie v čs. politickej emigrácii. Francúzska a Britská vláda neuznali ČSNV ako čs. exilovú vládu a jeho právomoci boli obmedzené iba na možnosť organizovať čs. vojenské jednotky vo Francúzsku. Po vojenskej porážke Francúzska v júni 1940 presídlil do Veľkej Británie, kde sa pretvoril v dočasné štátne zriadenie ČSR v emigrácii.

Dočasné štátne zriadenie v emigrácii

Po páde Francúzska presídlil ČSNV do Veľkej Británie, kde sa 9. júla1940 uzniesol vytvoriť dočasné štátne zriadenie, zložené z prezidenta republiky, vlády a štátnej rady (ŠR). V ten istý deň menoval prezident E. Beneš prvú čs. exilovú vládu a dekrétom z 21. júla 1940 zriadil štátnu radu. Britská vláda uznala dočasnú čs. vládu 21. júla1940. Predsedom prvej a druhej exilovej vlády bol J. Šrámek. Prvá vláda pôsobila od 22. júla 1940 do 12. novembra 1942 a druhá od 13. novembra 1942 do 2. mája 1945, kedy ju nahradila prvá vláda Národnej fronty Čechov a Slovákov.

Hlavnou úlohou čs. politického odboja bola okrem organizácie čs. vojenských jednotiek najmä prezentácia ČSR na medzinárodnom poli, vedení politických rokovaní, uzatváranie dohôd a pod.. Najpočetnejšou zložkou čs. zahraničného odboja boli však vojaci - dobrovoľníci : Česi, Slováci, Rusíni a ďalšie národnosti z územia celej ČSR.

Odkazy na podrobnejšie externé informácie, uverejnené na stránkach Wikipédie. Ich zoznam a aktívne adresy sú tu : >>>