V Trenčianskom múzeu je až do konca októbra výstava s názvom „No pasaran - neprejdú“. Cez vystavené artefakty ponúka pohľad na obdobie Slovenského národného povstania :  video >>>

Otvorenia výstavy sa zúčastnili aj členovia Klubu vojenskej histórie
Dukliansky priesmyk z Trenčína v dobových uniformách.

„Je to defilé stoviek hrdinských tvorcov jednej veľkej dejinnej kapitoly novodobých dejín,“ povedal jeden z kurátorov výstavy Vlastimil Hábl, pracovník múzea. Výstava chronologicky zachytáva udalosti od marca 1939 do mája 1945, kedy bola v Berlíne podpísaná bezpodmienečná kapitulácia, ktorou sa v Európe skončila druhá svetová vojna.

Výstava ponúka okrem veľkoplošných fotografií, množstvo
historických uniforiem a zbraní.

No pasaran - neprejdú odbornej i laickej verejnosti, hlavne však mládeži základných a stredných škôl ponúka jednu kapitolu dejinnej udalosti slovenského národa : veľkoplošné historické fotografie, artefakty, uniformy, pištole, guľomety, pušky, samopaly, maskované barikády, atď.

Ďalšia z kurátorov výstavy, Eva Kiajacová, pracovníčka múzea, pri otváraní výstavy uviedla:

Svetoznáme heslo obrancov španielskej republiky v boji proti podporovateľom fašizmu. Týmito, dnes už legendárnymi slovami, zakončila svoj nočný prejav v madridskom rozhlase určený na podporu vlády ľudového frontu, v júli 1936 neskoršia predsedníčka španielskej komunistickej strany a jedna z najväčších verejných hovorcov 20. storočí Dolores Ibbárruri Gomézová.

Neprejdú - prisahali všetci tí, ktorí so zbraňou v ruke o 8 rokov neskôr povstali na Slovensku, aby bránili svoj ostrov nádeje v strede Európy. Európy pošliapanej hákovým krížom. Ich revolta bola síce nezákonná a protivládna, ale aj slobodná a nezávislá. Bola to revolta viery, pravdy a nádeje - posledná možnosť zachovať si česť a dôstojnosť v budúcom povojnovom usporiadaní. Nešlo o to, automaticky sa prikloniť na stranu budúcich víťazov. Išlo o obhajobu ideálu slobody, vlastnú každému z nás.

Štát, v ktorom sa narodili bol v ohrození - vnútornom i vonkajšom, obsadený nemeckou armádou a medzi národne izolovaný dištancom krajín protinemeckého odboja. Bolo sa treba rozhodnúť a na rozhodnutie veľa času nezostávalo. Vojensko-strategické smerovanie jasne naznačovalo porážku Veľkonemeckej ríše.

Kam sme teda chceli patriť my ? K tým, ktorí sa k vojne hrdo hlásia a priamo, či nepriamo podporujú všetky tie neprávosti v nej spáchané, alebo k tým, ktorí riskujúc vlastné životy a bezpečné pohodlie svojich domovov povstali a so zbraňou v ruke sa pokúsili vytlačiť nepriateľa z vlastného územia ?

Každý jeden z nás, aj ten najväčší zástanca vypuknutia povstania, ale aj jeho najväčší kritik a oponent musí objektívne uznať a vnútorne si zodpovedať túto jednoduchú otázku. Ak dospeje k odpovedi a je jednoznačná, potom už niet čo ďalej riešiť. Ani historicky, ani morálne, ani vojensky, strategicky, štátotvorne, ani žiadno inak my, ktorí sa dnes hrdo označujeme za mysliacich tvorov 21. storočia, nemôžeme súhlasiť a podporovať akúkoľvek verziu podpory Hitlera, nech by už bola v akejkoľvek rovine a forme.

V tomto bode, možno v tomto jedinom, sa zhodnú všetci slovenskí historici bez rozdielu, nech je už ich výklad prínosu a dopadov SNP akýkoľvek. Ak súhlasíme a prijmeme za svoju myšlienku, že povstanie na našom území pomohlo vytvoriť protihitlerovský čiže protivojnový blok - vytvoríme si vlastný názor a rozdielnosti výkladu historiografie nás už nebudú a ani nemusia zaujímať. A všetky neúspechy, straty, chyby a omyly vo vedení či stratégii povstania sa z tohto uhla pohľadu javia ako druhotné a nepodstatné.

Práve pre protifašistický charakter povstania a pre fakt, že sa do neho zapojilo viac ako 100 000 ľudí, dostalo prívlastok slovenské a národné. A opäť nie je vôbec dôležité, že sa do neho nezapojili všetci. Nie všetci vieme totiž v rozhodujúcich chvíľach ohrozenia vlasti prejaviť dostatok osobnej odvahy v pravý čas; vlastne v dejinách ľudstva neexistuje udalosť, ktorú by morálne bezvýhradne podporilo všetko obyvateľstvo.

Boli to úplne obyčajní ľudia, ženy, muži, deti, profesionálny vojaci i civili, lekári, zdravotné sestry, železničiari, roľníci, remeselníci i inteligencia rôzneho veku, stavu, konfesie a národnosti. Masa, ktorá sa nedala prehliadnuť, bagatelizovať, zastrašiť ani ničím zastaviť.

Masa, ktorá sa dala do pohybu spoločným úsilím ilegálneho hnutia i regulérnej Slovenskej armády. Aj preto bolo povstanie naše - slovenské a hoci v ňom bojovali príslušníci 20 národov jednoznačne prevládali Slováci. A bolo národné, lebo dokázalo dobrovoľne zmobilizovať túto rôznorodú masu v obrane najvyššej hodnoty - slobody a mieru. Práve z týchto dôvodov má a vždy bude mať čestné miesto v novodobých dejinách slovenského národa.

Nemôžeme a nechceme zabudnúť na všetku tú preliatu krv. I pre pamäť našich detí i preto, že by sa nám to raz mohlo ako bumerang vrátiť.