|
|
|
Deväťdesiatpäť rokov uplynulo odvtedy, ako sa na sklonku prvej svetovej vojny v srbskom Kragujevci, mestečku ležiacom asi 140 km juhovýchodne od Belehradu vzbúrili slovenskí vojaci 71. trenčianskeho pešieho pluku. Hovorilo sa mu aj "drotársky" pluk, pretože jeho mužstvo dopĺňali odvedencami z Trenčianskej, Oravskej a Turčianskej župy. Delegácie členov Klubu vojenskej histórie Protifašistický odboj - ZO SZPB Trenčín 1, ZO Jednoty dôchodcov na Slovensku v meste Trenčín, profesijných klubov pôsobiacich pri PK Trenčín, posádky Trenčín a zamestnanci PK Trenčín si v pondelok 10. júna 2013 položením kvetov k pamätníku v Kasárni SNP pripomenuli už 95. výročie kragujevskej vzbury. Na spomienkovom akte boli prítomní aj priami účastníci protifašistického boja Ľudovít Kaliský, Pavel Liška a Štefan Šteflovič, ktorý položil veniec k pamätníku. Stretnutie zabezpečoval Posádkový klub Trenčín. 
 Stretnutie pri pamätníku popravených vojakov v trenčianskej kasárni ( po "kliknutí" sa zvolené foto zväčší ) Účastníkom spomienky sa prihovoril Miroslav Ondráš, predseda Klubu vojenskej histórie Protifašistický odboj, pôsobiaceho pri PK Trenčín. Okrem iného skonštatoval: „Kragujevská vzbura je vnímaná ako najväčšia medzi tými, ktoré vypukli v rakúsko-uhorskej armáde a jej podnecovateľmi boli práve nespokojní slovenskí vojaci. Podnetov na nespokojnosť bolo veľa. Velitelia, zväčša Nemci a Maďari, nezaobchádzali s mužstvom šetrne. Navrátilcov z Ruska popudzovalo, keď ich šikanovali dôstojníci, ktorí vôbec neboli na fronte. Mali za sebou mnohé mesiace strádania a namiesto vyslania na štvortýždňovú dovolenku ich posielali opäť do frontových línií v Taliansku, o ktorom sa dozvedali ešte väčšie hrôzy aké zažili na východnom fronte. Hoci armáda veľmi dbala o to, aby informácie o situácii neprenikli medzi hladujúce civilné obyvateľstvo, aj tento fakt na konci vojny v roku 1918 prispel k rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie.“ Nespokojnosť vojakov vyústila do revolty Na jar r. 1918 sa do Kragujevaca vrátilo asi 2400 slovenských vojakov z ruského zajatia. Z týchto navrátilcov vytvorili 41. pochodovú formáciu pluku, ktorá mala 10. júna odísť na taliansky front. Únava zo strádania v ruskom zajatí, zo zlého zaobchádzania a zásobovania potravinami a do toho odchod na taliansky front vzbudzovali vo vojakoch odpor voči vojne, monarchii a vytvárali výbušnú situáciu. Stačil konflikt medzi vojakom Martinom Riljakom z Hornej Maríkovej a rotmajstrom Antonom Bednárom, veliteľom izby, po ktorom 2. júna vypukla vzbura. Zapojili sa do nej takmer všetci vojaci určení odísť na bojisko. Spustila sa lavína, ktorá sa už nedala zastaviť. Vzbúrenci sa zmocnili pušiek a guľometov, prepadli železničnú stanicu, prerušili telefonické spojenie, zničili štábne dokumenty a zoznamy mužstva, ale nedobyli muničný sklad, čo rozhodlo o ich neúspechu. Napokon sa pre nedostatok streliva vzdali, pretože zle na nich zapôsobila aj delostrelecká paľba. O piatej hodine ráno 3. júna boli kasárne obsadené a vzbura potlačená. Medzi vzbúrencami bolo päť mŕtvych, na opačnej strane len zopár ranených. 
 ( po "kliknutí" sa zvolené foto zväčší ) Štyridsiatim štyrom trest smrti Neskôr ráno muselo asi tritisíc mužov z náhradnej roty nastúpiť na kasárenský dvor. Vyzvali ich, aby sa dobrovoľne prihlásili tí, ktorí vzburu začali, ako aj tí, ktorí boli ochotní o všetkom informovať vyšetrujúcich. Stanný súd 8. júna z 81 obvinených mnohých odsúdil na dlhoročné tresty väzenia a štyridsiatich štyroch slovenských vojakov na trest smrti. Čas popravy určili na štrnástu hodinu. Problémom ale bola popravná čata. Dobrovoľne sa nik nehlásil. Celý náhradný prápor 71. pešieho pluku to striktne odmietol. Hádzaním kockou vybrali 80 mužov z 1. bosensko-hercegovinského pluku a dali im bohatý prídel stravy a alkoholu. Polovici čaty prikázali mieriť odsúdeným na hlavy a druhej na hrude. Poprava a pochybná cisárska milosť Popravu vykonali na Stanovljanskom poli – starej srbskej strelnici vzdialenej asi kilometer od mesta. Sem popravná jednotka pod bajonetmi viedla odsúdených. Do čela sprievodu sa na bielom koni postavil plukovník Max a ďalší dôstojníci, bubeníci išli úplne vzadu. Smutný sprievod prešiel mestom, obklopený miestnym obyvateľstvom. Na popravisku odsúdených rozdelili do dvoch skupín po 22 mužov. Prvá stála, druhá si musela kľaknúť. Odsúdeným prečítali rozsudok smrti, kňaz odriekal poslednú modlitbu, ktorí si to želali, zaviazali im oči. Na pokyn plukovníka Marxa sa popravná čata priblížila na desať krokov pred kľačiaci rad – farár odsúdených vyspovedal a Bosniaci strieľali. Krátko po masakri dorazil kuriér s cisárovou milosťou pre odsúdených. O akú „milosť“ išlo svedčí to, že rodinám popravených boli hneď zastavené vojenské podpory. Pamätník 44 popraveným vojakom v Trenčíne  ( po "kliknutí" sa zvolené foto zväčší ) Na tabuli umiestnenej na pamätníku v trenčianskych Kasárňach SNP sú vytesané mená všetkých 44 popravených vojakov. Medzi nimi sú aj des. Ján Fabo z Kubrej, slob. Gregor Dvorský z Krásnej Vsi, vojaci Štefan Rác z Kubrice, Jozef Lašo z Petrovej Lehoty, Jozef Hrotko z Hornej Súče, Ján Pitner z Trenčianskych Teplíc, Ján Križan z Chocholnej – Velčíc, Ján Gohr z Uhrovca, Alojz Šelinga z Bolešova, Štefan Bednárik z Beckova a Anton Mikuš z Rybian.
Výstavku o histórii "C.K. pešieho pluku 71" a Kragujevskej vzbure v Posádkovom klube
Trenčín inštaloval Klub vojenskej histórie Protifašistický odboj - ZO SZPB Trenčín 1, ktorý
aj inicializoval spomienkové stretnutie v trenčianskej " Kasárni SNP " pred pamätníkom 44
slovenských vojakov popravených v Kragujevci. Publikáciu o histórii CaK pešieho pluku 71,
príčinách, priebehu a skončenia vzbury, ako aj spôsobu popravy 44 slovenských vojakov 41.
pochodovej formácie pluku v meste Kragujevac je možné si stiahnuť ( vo formáte PDF ) tu :
zdroj >>> <<< späť |