V predchádzajúcej časti životopisu čat. Pavla Hudeca je stručne popísaný jeho život od narodenia, cez vyslanie ho na východný front bojovať proti Sovietskemu zväzu, jeho prechod k Červenej armáde a vstup do radov 1. československého armádneho zboru v ZSSR.

Účasť Pavla Hudeca v Karpatsko-duklianskej operácii

Na odpoveď nečakal dlho. 4. septembra 1944 dostáva 1.dp rozkaz presunúť sa zo Sambora do priestoru východne od Krasna ( v Poľsku ) do 7. septembra. Jeho prvou bojovou úlohou je účasť pluku na 125 minútovej delostreleckej príprave ráno 8. septembra z priestoru Rzepnik. Paľbou diel a mínometov ničia nemecké pozície na úseku prielomu a pomáhajú prelomiť nemeckú obranu sovietskym vojskám, ktoré vyrazili 08.45 h do útoku. Po skončení delostreleckej prípravy sa 1. dp zaraďuje na koniec zostavy 1. pb, ktorá dostala bojovú úlohu - po prelomení nemeckej obrany ničiť nepriateľa a rozvíjať útok na smere mesto Dukla, Tylava, Ladomirová.

Pre závažné operačné a taktické príčiny sa útočiacim sovietskym a československým vojskám nepodarilo využiť počiatočné úspechy a rozvíjať útok do hĺbky nepriateľskej obrany na smere hlavného úderu na Prešov. Nepriateľ nepozorovane zaujal obranu na 2. pásme už v odpoludňajších hodinách 8. septembra, na ktorú narazili útočiace vojská vo večerných hodinách, a zastavil ich postup. 1. pb dostala úlohu ráno 9. septembra sečou prekonať 2. nepriateľské obranné pásmo v priestore Machnúwky a rozvíjať útok na mesto Dukla. Nepriateľ ale predišiel útok peších práporov 1. pb, sám vyrazil do protiseče jedným peším práporom s tankami na Machnúwku a jedným peším práporom s tankami na Bobrku, zrazil pešie prápory z dosiahnutej čiary, prinútil ich k ústupu, niekde až k úteku.

V kritickej situácii zasiahlo delostrelectvo brigády, pomerne rýchlo sa rozvinulo, presnými zásahmi ničilo tanky nepriateľa, paľbou diel a mínometov pomohlo pechote zastaviť ústup a spolu s ňou donútili nepriateľa za značných strát jeho osôb a techniky k návratu do ich pôvodných postavení.

Prvý krst ohňom tam podstúpil aj čatár Pavel Hudec. V tomto boji sa správal príkladne, nepodľahol panike, chladnokrvne pri výbuchoch nepriateľských granátov a mín pomáhal pri zaujímaní palebných postavení diel a mínometov, ale predovšetkým pri zaujímaní predsunutej delostreleckej pozorovateľne veliteľa pluku. Na pozorovateľni presne určoval diaľky nepriateľských cieľov, pre rýchly výpočet prvkov paľby. Patril medzi najodvážnejších vojakov pluku. Takto ho hodnotil jeho veliteľ batérie aj veliteľ pluku. To bol len jeho začiatok ťažkých bojov o Duklu a Dukliansky priesmyk. Z rýchleho postupu až do Prešova sa stal nepretržitý boj s nepriateľom v ťažkom horskom teréne o osady, kóty, lesy, trvajúci skoro tri mesiace a za veľkých strát československých vojakov.

Nasledujúci deň Pavel bojuje s prideleným 3. mínometným oddielom pluku priamo v zostave 1. pešieho práporu pri útoku na smere Kobylany, Palacúwka, kóta 534. Presnou paľbou oddiel ničil nepriateľské guľometné hniezda a palebné prostriedky. Pomohol pechote 1. pb dobyť vo večerných hodinách kótu 534. Tento útok bol najúspešnejším bojom v celom priebehu duklianskej operácie. Opäť bol ocenený veliteľom batérie a oddielu za nebojácnosť a presné určovanie cieľov nepriateľa.

Postup oslobodzovacích armád cez územie Československa
( mapa sa po "kliknutí" zväčší )

Už ráno 11. septembra sa rozpútali krvavé boje o túto kótu, ktorých sa nepretržite zúčastňuje. Kóta 534 sa stala svedkyňou najzúrivejších bojov, trvajúcich do 19. septembra a končiacich oslobodením mestečka Dukla 20. septembra 1944. Od 21. do 26. septembra v zostave 1.dp podporuje pešie jednotky brigády v boji o Hýrovú horu. Pri bojoch o Dukliansky priesmyk pri vstupe na územie svojej vlasti 30. septembra v priestore Barwinku (posledná poľská obec) výbuchom delostreleckého granátu v jeho blízkosti utrpel hlboký nervový šok, ostal dlho v bezvedomí a po nadobudnutí vedomia mal veľké bolesti hlavy. Pre ťažké zranenie ho odsunuli do nemocnice čs. zboru v Posade Jasliskej a tam bol liečený. Za boje o Duklu a Dukliansky priesmyk ho vyznamenali podľa dôverného zborového rozkazu č. 96 dňa 27. októbra 1944 Československou vojenskou medailou "Za chrabrosť pred nepriateľom".

Účasť v bojoch na Slovensku a koniec 2. svetovej vojny 1945

Po čiastočnom zlepšení zdravotného stavu, nedoliečený sa vracia koncom januára 1945 k 1. dp, ktorý už bojuje na Slovensku v priestore Štrba. Rozkazom veliteľa delostrelectva 1. pb mjr. Ota Rytířa je od 2. februára 1945 premiestnený k jeho štábnej batérii na funkciu veliteľa družstva delostreleckých pátračov Zúčastňuje sa bojov v prvej línii o Liptovský Mikuláš od začiatku februára až do jeho oslobodenia 4. apríla 1945. Tak ako na Dukle, aj tu zodpovedne plní úlohy predsunutého delostreleckého pozorovateľa. Je výborne hodnotený a oceňovaný. Pokračuje s 1.pb v bojoch o Veľkú Fatru v priestore Ľubochňa a pri oslobodzovaní Vrútok od 4. do 10. apríla 1945.

Víťazne bojuje s 1.pb o Malú Fatru, od 29. apríla prenasledovania nepriateľa, ovládnutia obce Predmier, prekonania rieky Váh, vstupu do Javorníkov a začiatku oslobodzovania Moravv. Koniec vojny 9. mája 1945 ho zastihol južne od Prostějova. Zúčastňuje sa vojenskej prehliadky Československého armádneho zboru v Prahe 17. mája 1945. Za boje pri oslobodzovaní Československa bol 11. augusta 1945 vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939. Dňa 15. augusta 1945 je vyznamenaný Československou vojenskou pamätnou medailou so štítkom v ZSSR a 6. októbra 1945 je druhý raz vyznamenaný Československou vojenskou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom.

Čatár P. Hudec ako príslušník 1. ČSAZ v ZSSR
a jeho hrob na cintoríne v Trenč. Stankovciach
( po "kliknutí" sa foto zväčší )

Stal sa ako 24 ročný nositeľom troch československých vojenských najprestížnejších ocenení. Nie je veľa nositeľov toľkých ocenení! Vojenskú činnú službu ukončil a bol preložený do zálohy 8. októbra 1945. Domov do Veľkých Stankoviec sa vrátil 12. októbra. 1945!

Záver

Frontové útrapy a následky z ťažkého zranenia sa podpísali na jeho zdravotnom stave. Mierovému životu sa tešil len veľmi krátko. Jeho zdravotný stav sa postupne zhoršoval, nepomohli ani liečenia vo vojenských zariadeniach. Zomrel vo Vojenskej nemocnici v Bratislave dňa 9. augusta 1947. Mal iba 26 rokov. Jeho smrť veľmi ťažko niesli rodičia, blízki príbuzní, ale aj väčšina obyvateľov Veľkých Stankoviec. Rodičia sa do konca svojho života nedokázali zmieriť s jeho tak skorým odchodom do večnosti. Podľa pamätníkov sa rozlúčky so zosnulým čatárom Pavlom Hudecom 11. augusta 1947 na miestnom cintoríne zúčastnili stovky zarmútených Stankovčanov.

Aby sa nezabudlo na hrdinské činy čatára Pavla Hudeca, niekoľko mesiacov po jeho smrti sa Rada miestneho národného výboru a miestna organizácia protifašistických bojovníkov rozhodla odhaliť mu pamätnú tabuľu na budove kultúrneho domu. V roku 1959, dňa 30. augusta sňali tabuľu a slávnostne ju odhalili na dôstojnejšom mieste budovy novej základnej osemročnej školy.

Odhalenie pamätnej tabule na budove ZOŠ v roku 1959
( po "kliknutí" sa foto zväčší )

Uplynulo už viac ako päť rokov, keď pred opravou fasády školy tabuľu sňali, ale po ukončení opravy ju nevrátili na jej pôvodné miesto, čo je viac (!) ako smutné. Písomne som požiadal starostu a obecné zastupiteľstvo obce Trenčianske Stankovce o nápravu uvedeného stavu. Navrhol som im, aby pamätnú tabuľu čatára Pavla Hudeca znovu odhalili na dôstojnom mieste budovy obecného úradu. Pamätná tabuľa rodáka, skromného hrdinu, nositeľa troch najprestížnejších československých vojenských ocenení, bude opäť Stankovčanom znova pripomínať jeho činy.