Bitka pri Viedni, zakončená víťazstvom vojsk Svätej aliancie, bola udalosťou, ktorá výrazne ovplyvnila vývoj v Európe na sklonku 17. storočia. Porážkou vojska osmanských Turkov bolo zastavené úsilie vládcov Osmanskej ríše podmaniť si nové územia strednej Európy. K rozhodujúcej bitke prišlo 12. septembra 1683, keď na pomoc dlho obliehanej Viedni prišiel na pomoc poľský kráľ Jan Sobiesky, ktorého armáda rozhodla o víťazstve vojska z viacerých monarchií kresťanskej Európy. Výsledok bitky bol začiatkom konca osmanskej aj islamskej expanzie do strednej a severovýchodnej Európy.

Osmanská ríša v roku 1683 už ovládla veľkú časť Európy
Po kliknutí sa foto zväčší

Vojenské a lúpežné výpravy z ríše osmanských Turkov prenikali do Európy už od konca 14. storočia. V roku 1389 porazili Srbov pri bitke na Kosovom poli, v roku 1444 porazili uhorské, české a poľské vojská v bitke pri Varne. V roku 1453 sa im podarilo poraziť aj byzantské vojská v Konštantínopole, ktorú premenovali na Istambul a urobili s neho sídelné mesto panovníkov ich Osmanskej ríše. V roku 1526 spôsobili uhorskému vojsku ťažkú porážku v bitke pri Moháči. Prvýkrát ohrozili Viedeň v roku 1529. Dobytie Viedne bolo dávnou túžbou panovníkov Osmanskej ríše, lebo mesto malo obrovský vojenský význam. Jeho obsadenie by umožnilo získať kontrol nad horným tokom Dunaja a stalo by sa ich základňou pre ďalšie dobyvačné kampane Osmanskej ríše smerom na západ a sever.

Osmanskí Turci prvý krát obliehali metropolu rakúskej ríše už v roku 1529, ale napokon odtiahli späť na Balkán. Keď sa niekoľkí sultáni stali bábkami v rukách háremu a vyšších janičiarskych veliteľov, osmanská hrozba strednej Európe sa na určitú dobu spomalila. Keď Murad IV. (1623 -1640) dokázal zabezpečiť východnú hranicu ríše uzatvorením mierovej zmluvy s Perziou, Osmanská ríša vo vojne s Benátkami získala Krétu. Vojna ich však vyčerpala tak, že Osmanom hrozila katastrofa. Do konfliktu s Benátkami totiž roku 1671 vstúpila habsburská monarchia, ktorá zvíťazila v bitke pri Sv. Gottharde, ktoré premárnila na rokovaniach o mieri vo Vasváre. Osmani si udržali výboje v Uhorsku a aj naďalej poberali poplatok od habsburskej monarchie za zachovanie mieru.

Bojisko okolo obliehanej Viedne v septembri 1683
Po kliknutí sa foto zväčší

Taký výsledok vojny vyvolal v Uhorsku nespokojnosť a vyvolal spiknutie časti uhorskej, chorvátskej aj štajerskej šachty. Po odhalení a potrestaní spiklencov roku 1671 využil cisár Leopold I. situáciu na upevnenie svojej vlády v Uhorsku zavádzaním prísnej centralizácie riadenia a výrazneho obmedzenia náboženskej slobody nekatolíkov. Kruté potrestanie spiklencov a perzekúcie evajelických kňazov vyvolalo kurucké povstanie pod vedením Imricha Tokoliho roku 1678, ktorého Osmani za štyri roky uznali za uhorského kráľa a spojenca. Sporov medzi kresťanmi rôzneho vyznania využil veľkovezír Kara Mustafa roku 1683 na nové ťaženie k hlavnému mestu rakúskej ríše.

Obliehanie Viedne začalo 14. júna, keď k Viedni dorazila turecká armáda vyzbrojená 300 tureckými kanónmi, no pre mokré leto nebolo možné prepraviť ťažké delá. Kara Mustafa sa rozhodol pre zdĺhavé obliehanie mesta, lebo chcel bohatstvo vo Viedni získať neporušené. Hrozba dobytia Viedne však vyvolala v Európe veľkú vlnu kresťanskej solidarity, zameranú proti novému osmanskému nebezpečenstvu. Z časti nemeckých krajín, z katolíckych a dokonca aj z protestantských, ale aj zo znepriateleného Francúzska, prichádzali dobrovoľníci aj posily k Viedni, kde sa spájali s rakúskou cisárskou armádou a vojskom poľského kráľa Jána III. Cisár Leopold I. s rodinou aj so svojim dvorom však Viedeň opustil a jej obranu prenechal iba na obyvateľov mesta a formujúcu sa domobranu z dobrovoľníkov a posíl prichádzajúcich z Európy. Hlavným vojenským veliteľov kresťanských vojsk pri Viedni sa stal poľský kráľ Ján III. Sobieski.

Rozhodujúca bitka o mesto sa začala 12. septembra 1683 o 4. hodine ráno. Osmani považovali prvý útok poľského kráľa Jána III. Sobieskeho za hlavný protivníkov útok a vyslali svojich vojakov do protiútoku. Tí prenasledovali Poliakov na kraj lesa, kde boli skryté početné poľské oddiely s nabitými zbraňami. Pri druhom útoku zaútočili poľské vojská z Viedenskeho kopca. Mustafa si bol až príliš istý svojimi vojakmi, čo viedlo k porážke jeho armády. Silné osmanské vojská pri Viedni 12. septembra 1683 porazené zásluhou lotrinského vojvodu Karola Leopolda a poľského kráľa Jána III. Sobieskeho a hrozba, že sa Osmani usadia v strednej Európe, bola definitívne odvrátená.

Výsledkom bitky bolo 15-tisíc padlých, 5-tisíc zranených a 5-tisíc zajatých Turkov. Na habsubrsko-poľskej strane bolo 4.000 padlých a 2.500 zranených. Osmani počas ústupu zavraždili takmer všetkých zajatcov okrem niekoľkých šľachticov, za ktorých požadovali výkupné. Celková bitka trvala približne 12 hodín, pričom 11,5 hodiny trvalo delostrelecké ostreľovanie, ale útok vojska poľského kráľa trval len pol hodiny. Bitku pri Viedni strategicky rozhodol poľský kráľ a vojvodca Ján III. Sobieski. Kresťanskí vojaci bojovali pri Viedni s medailónmi Sedembolestnej Panny Márie, ktoré dal vyrobiť ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčényi a rozdal ich spojenému kresťanskému vojsku.

Príchod Jána III. Sobieskeho k obliehanej Viedni v septembri 1683
Po kliknutí sa foto zväčší

Pápež Inocent XI. vyhlásil 12. september, t.j. deň kedy sa bitka o Viedeň skončila, za sviatok mena Panny Márie. Roku 1684 z jeho iniciatívy sa habsburská monarchia, Poľsko a Benátky spojili do tzv. Svätej ligy. O tri roky neskôr zvíťazil Karol Leopold Lotrinský nad Osmanmi v bitke pri Moháči a začal oslobodzovanie Uhorska s pod nadvlády Osmanov. Uhorské stavy uznali Habsburgov v mužskej línii za dedičných kráľov rakúskej ríše. Kuruci boli veľmi kruto potrestaní a Tököly uprchol k Osmanom. Pod vplyvom osmanských neúspechov prepuklo na Osmanmi okupovanom Balkáne niekoľko povstaní, najmä Srbov, proti osmanskej nadvláde.

Keď povstalcom hrozili krvavé represie zo strany Osmanov, povolil im Leopold I. usádzať sa na oslobodených územiach jeho ríše, na ktorých sa osudovo premiešalo pôvodné chorvátske obyvateľstvo so Srbmi. Ruský cár Peter I. sa stal spojencom Leopolda I. Mierovou zmluvou v Sriemskych Karloviciach získala habsburská monarchia územia Uhorska, Sedmohradska, Chorvátska a Slavónie. Naprázdno však nevyšlo ani Poľsko, Rusko a Benátsko. Víťazstvo pri Viedni zvýšilo kredit habsburskej monarchie v Európe a expanzia Osmanská ríša definitívne prekročila svoj zenit.

Súvisiace externé informácie :