V Rakúsko-Uhorskej monarchii bol pred prvou svetovou vojnou dualistický politický systém, v ktorom bola moc rozdelená medzi nemecko-rakúske a maďarské vládnuce vrstvy. Slováci a Česi sa ako menšinové národy v tomto systéme nachádzali vo veľmi ťažkom položení. Slovenský národ bol vystavený mimoriadne bezohľadnej maďarizácii a odnárodňovaniu, český národ čelil tvrdým centralizačným snahám Viedne a hrubému nemeckému nacionalizmu. Vznikom vojny a jej vývojom v neprospech Rakúsko-Uhorska, Nemecka a ich spojencov sa postupne vytvorili predpoklady na odstránenie národného útlaku.

Od vypuknutia vojny boli politickí reprezentanti slovenského národa pod dozorom polície a nemali možnosť vystupovať ( otvorene a verejne ) so svojimi názormi - a už vôbec nie s národnopolitickými požiadavkami! To si však mohli dovoliť predstavitelia organizácií našich krajanov v zahraničí.

Slovenskí a českí krajania, žijúci v dohodových štátoch ( predovšetkým v Rusku a vo Francúzsku ) sa dostali do ťažkého položenia. Tamojšie úrady na nich hľadeli ako na občanov nepriateľských štátov - mnohým z nich hrozila strata majetku a internácia. Začali preto už na začiatku vojny vytvárať politické aj vojenské skupiny, ktoré sa mali aktívne angažovať na strane Dohody. Významná slovenská komunita v Rusku - vo Varšave, uviedla 17. augusta 1914 v časopise Echo Slowiaňske : Preč s Rakúsko-Uhorskom ! Nech žijú slobodné Čechy a Slovensko ! V Rusku 12. augusta 1914 vznikla Česká družina a vo Francúzsku 23. augusta 1914 v rámci Cudzineckej légie rota Nazdar.

Nastúpené jednotky čs. légií v Rusku, Francúzsku a Taliansku

Už krátko po vypuknutí prvej svetovej vojny ( 10. septembra 1914 ) Slovenská liga, vrcholná organizácia Slovákov v Spojených štátoch amerických, vypracovala a prijala programový „Memorandum o krivdách a požiadavkách slovenských“. V memorande žiadala samourčovacie právo a úplnú národnú samosprávu pre slovenský národ. Uverejnením memoranda vo svetových jazykoch sa požiadavka samourčovacieho práva dostala už v prvých týždňoch vojny pred svetovú verejnosť.

V decembri 1914 odišiel z Rakúsko-Uhorska do emigrácie poslanec Ríšskeho snemu Tomáš Garrigue Masaryk. V spolupráci so známym britským historikom R. W. Setenom-Watsonom sformuloval v októbri 1914 svoju prvú predstavu o spoločnom štáte českého a slovenského národa. V máji 1915 vypracovali memorandum pre britské ministerstvo zahraničia. Svoj projekt T. G. Masaryk nazval Nezávislé Čechy ( Independent Bohemia ). Bol to plán na vznik samostatného česko-slovenského štátu.

Idea vytvorenia spoločného česko-slovenského štátu našla podporu u Slovákov a Čechov žijúcich v zahraničí – USA, Kanade, Švajčiarsku, Rusku, Francúzsku. Dôležitým centrom sa stalo USA, kde bolo početné české a slovenské vysťahovalectvo. Slovenská liga spolu s Českým národným združením vypracovali dohodu o spoločnom postupe amerických Čechov a Slovákov v boji za národnú slobodu – Clevelandskú dohodu (22. – 22. október 1915). Clevelandská dohoda požadovala, aby sa Slováci a Česi spojili do jedného štátneho celku s úplnou autonómiou Slovenska.

Aktivizovali sa aj Česi a Slováci v Rusku, ktorí 7. -11. marca 1915 založili v Moskve Zväz československých spolkov v Rusku. V tej dobe stáli ruské vojská na hraniciach Uhorska v Karpatoch. V prijatej rezolúcii sa odrážalo presvedčenie o osloboditeľskej misii cárskeho Ruska, ako aj o „spoločných životných záujmoch československého národa a Ruska“. Ruská ofenzíva vzbudila v slovenskom a českom ľude nádej na porážku Rakúsko-Uhorska. Časť slovenskej inteligencie počítala s oslobodením Slovenska a podporovala vytvorenie spoločného česko-slovenského štátu. Predseda Českoslovanskej jednoty Jozef Rotnágl vypracoval memorandum o slovenskej otázke a mapu samostatného česko-slovenského štátu.

V septembri 1915 pricestoval do Paríža Edvard Beneš, člen malej tajnej českej organizácie Mafia, ktorá zhromažďovala rôzne informácie a odradzovala českých politikov od podpory politiky Rakúsko-Uhorska. V decembri 1915 sa k Masarykovi a Benešovi v Paríži pripojil slovenský vedec a dôstojník francúzskej armády Milan Rastislav Štefánik. Práve Štefánik sprostredkoval Masarykovi potrebné kontakty so špičkami francúzskej politiky.

Až príliš rozptýlené sily zahraničného odboja bolo nevyhnutné zastrešiť organizáciou, ktorá by odboj riadila. Najvýznamnejšie centrum vzniklo v Paríži 14. mája 1916 vytvorením Národnej rady zemí českých - NRČ ( Conseil national des pays tcheques ), ako najvyššieho politického a vojenského orgánu česko-slovenského odboja. Predsedom rady sa stal T. G. Masaryk, podpredsedom M. R. Štefánik a rusofil Jozef Dürich, tajomníkom bol E. Beneš. Na sklonku vojny bola oficiálne premenovaná na Československú národnú radu, pre ktorú sa neskôr vžilo označenie ČSNR.

Okrem koncentrovania síl v zahraničí mal zahraničný odboj za úlohu pracovať v dohodových krajinách a presvedčiť tamojšiu verejnú mienku a politikov, že hovorí v mene národa. Preto odboj využíval všetky prostriedky ( agitáciu, vydávanie tlače, osobné kontakty s politikmi štátov Dohody ) na to, aby politikov a vojakov presvedčili o potrebe rozbitia Rakúsko-Uhorska a porážky Nemecka ako podmienky pre česko-slovenskú samostatnosť. Propagačné a diplomatické aktivity však nemohli stačiť na splnenie vytýčeného cieľa. Pre odboj bola preto radou stanovená ako hlavná úloha vytvoriť československé dobrovoľnícke vojsko, ktoré by na frontoch svetovej vojny bojovalo za národnú slobodu po boku vojsk Dohody.

Najväčšie možnosti pre nábor dobrovoľníkov pre vlastnú armádu, čs. légie, rada predpokladala medzi krajanmi v USA a v Rusku. Organizáciou v Rusku bol poverený J. Dürich. Ten však riadil odboj proti zámerom NRČ. Preto v lete 1916 odišiel do Ruska M. R. Štefánik, ktorému sa podarilo dosiahnuť zhodu medzi všetkými organizáciami, ktorá bola potvrdená v Kyjeve koncom augusta 1916 ( Kyjevská dohoda ). V krátkom čase vzniklo v Rusku československé vojsko, ktoré sa vyznamenalo hlavne v júli 1917 v boji pri ukrajinskej dedine Zborov. Légie vznikali aj vo Francúzsku a v Taliansku a do konca roku 1917 dosiahol ich počet 40 tisíc. Po vstupe USA do vojny však museli americkí Česi a Slováci rukovať do americkej armády a do československého vojska mohli vstupovať iba tí, ktorí nepodliehali mobilizácii.

Nasadenie čs. légií na frontoch proti vojskám ústredných mocností bolo veľmi odvážne. Množstvo legionárov boli dobrovoľníci získaní z radov zajatcov a vojakov-prebehlíkov z rakúsko-uhorskej armády. V prípade ich zajatia by bolo s nimi zaobchádzané ako z velezradcami bojujúcimi proti „svojej“ rakúsko-uhorskej vlasti! Prípadná porážka Dohody by pre nich znamenala trvalú emigráciu a definitívnu stratu svojich rodín. Cez to všetko do čs. légií vstúpili desaťtisíce mužov a tisíce ich padli v boji za oslobodenie svojho národa.

NRČ bola postupne uznaná za predstaviteľa a najvyšší politický a vojenský orgán národných snáh a záujmov Čechov a Slovákov spojeneckými vládami : francúzskou ( 29. júna 1918 ), anglickou ( 9. augusta ), americkou ( 2. septembra ) a japonskou ( 9. októbra). Súčasne s NRČ bolo čs. zahraniční vojsko – čs. légie v Rusku, Francúzsku a Taliansku uznané za bojujúcu spojeneckú armádu.

NRČ uzatvárala so spojeneckými vládami dohody ( s Britániou 3. septembra 1918, s Francúzskom 28. septembra ) a bola nimi nakoniec oficiálne uznaná i za dočasnú čs. vládu, za ktorú sama prehlásila 14. októbra 1918 ( Francúzskom 15. októbra, Britániou a Srbskom 23. októbra, Taliansko 24. októbra, atd.).