Podľa dodatku k Mníchovskej dohode muselo Česko-Slovensko vyriešiť otázku maďarskej a poľskej menšiny dvojstrannými rokovaniami do troch mesiacov, v opačnom prípade o probléme mali rozhodnúť signatári Mníchovskej dohody. V zmysle dodatku predložili Česko-Slovensku nároky na odstúpenie niektorých území, patriacich Slovensku a Podkarpatskej Rusi aj Poľsko a Maďarsko. Poľsko svoje požiadavky predložilo 21. septembra 1938 a následne už 1. októbra anektovalo Těšínsko. Dvojstranné rozhovory medzi ČSR a Poľskom sa začali 25. októbra 1938. Výsledkom týchto rokovaní bolo, že Poľsko získalo 1. decembra ďalšie územia na severe Slovenska. Išlo o 226 km2 a 4280 obyvateľov. Po napadnutí a rozdelení Poľska medzi Nemecko a Sovietsky zväz boli predmetné územia navrátené späť Slovensku.
Mapa území Česko-Slovenska odstúpených Nemecku (1), Maďarsku (2)
a Poľsku (4) v dôsledku Mníchovskej zmluvy a prvej Viedenskej arbitráže
Maďarsko požadovalo od ČSR odstúpenie všetkých oblastí obývaných väčšinovo Maďarmi a to na základe štatistiky z roku 1910. Na ostatnom území Slovenska a Podkarpatskej Rusi mal byť vykonaný plebiscit o tom, či sa jeho obyvatelia chcú pripojiť k Maďarsku. Po neúspešných rokovaniach v Komárne 29. októbra 1938 sa Maďarsko a ČSR rozhodli spor riešiť v zmysle Mníchovskej dohody arbitrážou. Anglicko a Francúzsko však prenechali vyriešenie problému na nacistické Nemecko a fašistické Taliansko. Výsledkom ich rozhodnutia bola strata vyše 20 % územia Slovenska a obdobnej časti územia Podkarpatskej Rusi. Slovensko stratilo územie o rozlohe 10 565 km štvorcových, na ktorom podľa sčítania z roku 1930 žilo 852 332 obyvateľov, z toho 290 107 Slovákov, 506 208 maďarskej a zvyšok inej národnosti.
Videoklip je prevzatý z You Tube
Slovensko stratilo najúrodnejšie poľnohospodárske oblasti a zmenou hraníc boli prerušené hlavné cestné aj železničné trate zo západu na východ krajiny. Obrovské straty boli Slovensku spôsobené aj v priemyselnej a energetickej oblasti. Maďarsko prezentovalo výsledok arbitráže ako veľký triumf svojej politiky a vstup jeho vojsk na získané územia bol spojený s pompéznymi oslavami. Na odstúpenom území sa okamžite začalo masové vyháňanie najprv kolonistov, potom slovenskej a českej inteligencie, úradníkov, učiteľov aj kňazov. Po celé obdobie ovládania odstúpeného územia Maďarskom trvali ich masové úteky na Slovensko. Aj miestne "maďarské" obyvateľstvo veľmi skoro zistilo, že pomery na "navrátenom území" sú neporovnateľne horšie, než aké boli v ČSR. Do všetkých dôležitých funkcií a úradov boli namiesto miestnych ľudí dosadení iba Maďari z územia medzivojnového Maďarského kráľovstva.
Územia dnešného Slovenska, odstúpené Maďarsku prvou viedenskou arbitrážou :
1. Bratislavské predmostie, ktoré bolo do 15. októbra 1947 súčasťou Maďarska
2. časť južného Slovenska, pripojeného od 2. 10. 1938 do 8. 5. 1945 k Maďarsku
3. časť východného Slovenska, pripojeného od 4. 4. 1939 do 8. 5. 1945 k Maďarsku *)
4. Devín a Petržalka, od 1. / 20. novembra 1938 do 1945 pripojené k Nemecku
5. Nemecká zóna, zriadená „Ochrannou zmluvou“ ( Schutzvertrag ) 23. marca 1939
(*) Maďarsko sa neuspokojilo územiami Slovenska, získaných Viedenskou arbitrážou. Po vzniku Slovenského štátu zaútočilo v marci 1939 na jeho územie a pokúsilio sa vojensky obsadiť ďalšie územia Slovenska v tzv. "Malej vojne"...
Viedenské arbitráže predstavovali akt medzinárodného násilia. Ako právne neplatné boli po skončení druhej svetovej vojny boli 10. februára 1947 Parížskou dohodou (mierovou dohodou s Maďarskom) vyhlásené za zrušené a neplatné. Na ich základe boli obnovené čs. hranice spred viedenskej arbitráže a Česko-Slovensku pripadli aj Jarovce, Rusovce a Čunovo. Podkarpatská Rus bola pripojená k Sovietskemu zväzu. Obdobie pripojenia južného Slovenska k Maďarsku je spojované s drsným etnickým útlakom Slovákov aj demokraticky zmýšľajúcich Maďarov a bolo prapríčinou niektorých povojnových opatrení voči príslušníkom maďarskej menšiny na Slovensku ako celku, ktoré sa z dnešného pohľadu javia ako diskriminačné.
<<< späť