11. november iniciovalo Francúzsko v roku 1919 ako Deň padlých a Deň prímeria. Behom krátkej doby se spomienka na padlých rozšírila aj v Severnej Amerike ako Deň spomienok a Deň veteránov - v Kanade už ako „ Remembrance Day “ na počesť vojakov padlých v oboch svetových vojnách - symbolom 11. novembra sa stal vlčí mak, ktorého papierový kvet si pripínajú ľudia na odev ako spomienku na padlých vojakov.

Yperský oblúk na západnej fronte vo Flámsku bol miestom, kde mladí muži nezmyselne umierali po státisícoch na obidvoch stranách fronty. Celá oblasť bola totálne zdevastovaná a nachádzajú sa na nej obrovské vojenské cintoríny padlých vojakov, ktorých telá našli po ťažkých bojoch. Na tomto bojisku vznikla báseň, ktorá sa stala textom piesne o flanderských poliach s kvitnúcim vlčím makom :

Autorom básne je pplk. J. Mc.CRAE Kliknutím zväčšiť

Na flámskych poliach Na poliach flámskych kvitnú maky divé, rad za radom lemujú biele kríže clivé. Tu ležíme. Na oblohe škovránky statočne svoju pieseň spievajú, hukotom zbraní pod nimi neprestajne rušenú. My už však nevstaneme a je to možno zdanie, že včera ešte žili sme, milovali a boli milovaní. Teraz len ticho ležíme na tejto flámskej pláni. Náš boj však zasa iní prevezmú. Do vašich rúk dáme svoju pochodeň a vy ju neste v diaľ. Ak by Vám zhasla, spomeňte si na náš žiaľ, že sme tu padli zbytočne. Len divé maky červené ďalej rastú na poliach flámskych.

Lístok s textom básne zahodil... Kliknutím zväčšiť

Prvopočiatky tohto symbolu, ako symbolu nového života, nájdeme v básni „ In Flanders Fields “ od kanadského vojenského lekára podplukovníka Johna McCrae, rodáka z mesta Guelph, v provincii Ontario v Kanade. Zložil ju v máji 1915, keď sa v oblasti západného Flámska zúčastnil na druhej veľkej krvavej bitke o belgické mestečko Ypres ( 22. 4. – 25. 5. 1915 ). Napriek tomu, že bol vojenským chirurgom, na útrapy a bolesť ranených vojakov, ktorých ošetroval v poľnom obväzisku, si nemohol zvyknúť. Svoju bolesť tlmil písaním básní. Osobitne sa ho dotkla smrť priateľa a bývalého žiaka poručíka Alexisa Helmera z Ottawy, ktorý bol zabitý výbuchom granátu 2. mája 1915. Očitý svedok seržant Cyril Allison opísal, že toho rána, keď vial jemný východný vietor, sa červené ( divé ) maky medzi hrobmi akoby vlnili. John McCrae svoju bolesť vpísal do básne, ale papierik s textom zahodil. Okoloidúci dôstojník ho však zdvihol a poslal do Anglicka...

Časopis Punch publikoval báseň 8. decembra 1915. Tradície nosenia červeného maku sa John McCrae nedožil, zomrel 28. januára 1918 v Britskej vojenskej nemocnici pre dôstojníkov č. 14 vo Wimereux, neďaleko Boulog ne vo Francúzsku vo veku 45 rokov. Báseň sa dostala aj do rúk americkej členky asociácie Mladí kresťania Moiny Michaelovej a inšpirovala ju k myšlienke učiniť z kvetu červeného maku poetický symbol obetí tohto dovtedy najväčšieho celosvetového vojnového konfliktu. Dnes už môžeme uvidieť kvet červeného (vlčieho) maku pri spomienkových aktoch a ceremóniách pri príležitosti " Dňa vojnových veteránov " vo väčšine demokratických krajín, ktoré boli zatiahnuté do svetových vojen. V posledných rokoch si táto tradícia nachádza svoje dôstojné miesto aj na Slovensku.