V histórii slovenského národa sú aj také udalosti, ktoré majú pre Slovákov dodnes zásadný význam. Predstavujú totiž významné kroky na dlhej ceste vývoja slovenského národa až k súčasnosti. Jedným z takých krokov bolo Slovenské povstanie v roku 1848 proti porevolučnej uhorskej vláde. Po revolúcii v roku 1848 ovládli už nový uhorský snem v Budapešti maďarskí šovinistickí vyslanci, ktorí odmietali existenciu nemaďarských národov v Uhorsku. Za jediný úradný jazyk v Uhorsku v sneme si presadili iba maďarčinu a nemaďarské národnosti v krajine chceli včleniť do „jednotného národa maďarského“. Proti ich zámeru sa na rokovaní uhorského snemu v marci 1848 ostro postavili vyslanci nemaďarských národov. Jediným vyslancom, ktorý v uhorskom sneme vystúpil na obranu Slovákov a slovenčiny bol Ľudovít Štúr.

Mapa národností na území Uhorska po roku 1866, t.j.
už po rokoch maďarizácie, je uverejnená na Wikipédii.
( po "kliknutí" sa mapa zväčší )

Keď v šovinizmom kypiacom uhorskom sneme už nebolo miesto pre nemaďarských vyslancov, odišli z neho počas rokovania vyslanci chorvátski aj srbskí. Rokovanie opustil aj Ľudovít Štúr, vyslanec za Zvolenskú župu, keď sa mu rozzúrení maďarskí vyslanci začali vyhrážať smrťou. V máji 1848 sa Štúr podieľal na koncipovaní „Žiadostí slovenského národa“ obsahujúcich požiadavku na zrovnoprávnenie Slovákov s inými národnosťami v Uhorsku. Na predložené „žiadosti“ nová uhorská vláda zareagovala vydaním zatykača na Štúra, Hurbana a Hodžu, ktorým sa našťastie podarilo ujsť do Prahy. Tam práve prebiehal Slovanský zjazd, na ktorom Štúr vystúpil s návrhom na federálne usporiadanie habsburskej monarchie, ktorej súčasťou bolo Uhorsko už od roku 1526.

Organizátormi povstania v roku 1848 boli Hurban a Zach
( po "kliknutí" sa obrázok zväčší )

Slovanský zjazd bol predčasne prerušený vypuknutím pražského povstania. Povstalecké boje na barikádach, ktorých sa zúčastnili aj Slováci, sa ale skončili porážkou vzbúrencov. Po odchode z Prahy Štúr s Hurbanom a Hodžom začali organizovať ozbrojený odpor voči silám nacionalistickej maďarskej revolúcie po boku vojska rakúskeho cisára. Domnievali sa, že týmto ich krokom dosiahnu podporu cisárskeho dvora pri naplňovaní „Žiadostí slovenského národa“. Vo Viedni 16. septembra 1848 vznikla „Slovenská národná rada“ a 18. septembra 1948 sa sformoval slovenský dobrovoľnícky zbor. Keď prví dobrovoľníci zložili už vo Viedni prísahu vernosti cisárovi aj novovytvorenej Slovenskej národnej rade a 18. septembra prekročili pri Myjave slovenskú hranicu.

Slovenskí dobrovoľníci vstupujú na povstalecké územie

Na druhý deň, 19. septembra, na slávnostnom zhromaždení na Myjave, vyhlásili Slovenskú národnú radu za najvyšší politický a povstalecký orgán. SNR vypovedala poslušnosť maďarskej vláde v Pešti a vyzvala Slovákov do národného povstania. Politickými predstaviteľmi SNR boli zvolení Hurban, Štúr a Hodža, jej vojenskými členmi sa stali Moravania Bedřich Bloudek, František Zach a neskôr Bernard Janeček, ktorí dávno predtým zhromažďovali slovenských dobrovoľníkov. Tajomníkmi sa stali Bohuš Nosák a Daniel Bórik. Maďarská vláda v Peštizareagovala na prvé slovenské povstanie vyhlásením stanného práva.

Slovenskí dobrovoľníci postupujú povstaleckým územím

Vojensko-strategická aj politická situácia v regióne bola síce priaznivá, na Myjave došlo ale nečakane k incidentu s jednotkami cisárskeho vojska, podriadených ešte stále vláde v Pešti. V tej dobe boli na slovensko-moravskom pomedzí dislokované dve stotiny 23. pešieho pluku (ktorého „majiteľom“ bol gróf Ferdinand Ceccopieri) a pár švadrón 6. kyrysnického pluku (grófa Ľudovíta Walmodena). Veliteľ stotiny Ceccopierovcov vyzval vodcov výpravy, aby opustili Myjavu. Situáciu však zachránil Janeček so Samuelom Štefanovičom, ktorí zorganizovali prepad kasární a jednotky odzbrojili. Jadro výpravy sa presunulo do Brezovej pod Bradlom, kde sa 22. septembra odohral prvý vážnejší bojový stret povstalcov s pravidelným vojskom a maďarskými gardami.

Dobrovoľníci sa 21. septembra sa vydali z Myjavy do Brezovej pod Bradlom, kde na druhý deň, 22. septembra, v okolí mestečka zviedli víťazný boj s dvoma švadrónami cisárskych kyrysníkov a dvomi stotinami (rotami) pešiakov, riadiacich sa ešte aj v tej dobe príkazmi uhorskej vlády. Na počesť ich víťazného bojového úspechu v roku oslavujú slovenskí vojaci 22. september 1848 v Brezovej pod Bradlom ako Deň Ozbrojených síl Slovenskej republiky (OS SR).

Revolučná pieseň z roku 1848 na video je prevzatá z You Tube

Protipovstalecké sily však už 25. septembra sa prisunuté maďarské gardy a cisárske jednotky pripravili zovrieť postupujúce slovenské dobrovoľnícke jednotky do klieští a zaútočiť na ne z troch strán a to od Senice, Vrbového a Nového Mesta nad Váhom. Keď však slovenskí dobrovoľníci nedostali očakávanú posilu, v bitke 26. septembra utrpeli pri Senici pri osade Suroviny porážku. Na ich celkovej situácii nič už nezmenil ani ich úspešný útok na stotinu pruského princa 27. septembra pri Starej Turej. Na druhý deň, po ďalšej neúspešnej bitke pri Poriadi neďaleko Myjavy, sa preto stiahli na Moravu, kde bol slovenský zbor formálne rozpustený. Septembrová výprava slovenských dobrovoľníkov sa teda skončila neúspechom, ale ich víťazstvo pri Brezovej pod Bradlom sa navždy zapísalo do našich moderných dejín.

Súvisiaca externá informácia :