Dualistická monarchia Rakúsko-Uhorsko bola mnohonárodnostnou krajinou. Dominantné postavenie v nej mali iba rakúski Nemci ( 24% ) a Maďari ( 20% ). Zvyšok tvorili Česi, Slováci, Poliaci, Rusíni, Ukrajinci, Chorváti, Srbi, Slovinci, Rumuni, Taliani a po monarchii rozptýlené židovské obyvateľstvo. Napriek svojej početnej prevahe nad Nemcami a Maďarmi nemali s nimi v monarchii rovnoprávne postavenie ! Dohoda z roku 1867 zaručovala každej z častí duálnej monarchie vlastný snem, vládu a verejnú správu. Základné atribúty úplnej suverenity, zahranično-politické, vojenské a finančné otázky, ako aj spoločná hlava štátu, cisár a kráľ, boli aj naďalej predmetom spoločnej politiky.

Mapa rakúsko-uhorskej monarchie  zväčšiť  >>>

Občianskych a politických práv ostatným národom sa dostávalo v obmedzenej miere iba Čechom a Chorvátom. Monarchia Rakúsko-Uhorsko mala až do svojho rozpadu v roku 1918 ráz nedemokratického a neslobodného štátu, v ktorom sa tvrdo potláčali občianske aj politické aj práva. Nedoriešená národnostná otázka v duálnej monarchii napokon viedla až k jej rozpadu – Rakúsko-Uhorsko zaniklo po vojenskej porážke v prvej svetovej vojne v roku 1918 : viac >>>

Mapa s rozložením národností v monarchii  zväčšiť  >>>

Arcivojvoda František Ferdinand d'Este bol následníkom Rakúsko-Uhorského trónu. Atentát na neho bol v skutočnosti iba zámienkou a rozhodne nie príčinou rozpútania prvej svetovej vojny. Atentátnici zabili paradoxne potenciálneho panovníka, ktorý chcel po nástupe na trón zmeniť neudržateľný stav v habsburskej monarchii. Jeho smrťou sa podľa mnohých skončilo epocha 19. storočia, ktorá sa začala francúzskou revolúciou, priniesla nástup moderného nacionalizmu a vznik národných štátov, ale aj dve v politické a vojenské zoskupenia štátov v Európe : štátov Dohody a Centrálnych mocností. Osudné výstrely, ktoré padli v Sarajeve dňa 28. júna 1914 zapálili vojnový konflikt, ktorý zmenil celý svet.

Atentátnik Gavrilo Princip bol členom srbskej skupiny Mladá Bosna a Čierna ruka, ktoré sa zasadzovali o zjednotenie Bosny a Srbska. Bosnu, bývalú provinciu Osmanskej ríše obývanú prevažne Srbmi a moslimskými Bosniakmi, obsadilo Rakúsko-Uhorsko v roku 1878 a Srbskí ( extrémistickí ) nacionalisti požadovali jej pripojenie k už samostatnému Srbsku. Atentátnika Gavrila Principa ihneď uväznili. Súd nad Principom a jeho spoločníkmi sa konal v októbri 1914. Princip v čase atentátu nebol podľa rakúskeho práva plnoletý a tak nemohol dostať trest smrti. Odsúdili ho na dvadsať rokov ťažkého žalára v pevnosti Terezín. V tomto väzení v apríli 1918 zomrel na tuberkulózu. O dva roky neskôr jeho pozostatky previezli do Sarajeva, ktoré bolo už súčasťou samostatného juhoslovanského štátu.

Ferdinand d´Este s manželkou na návšteve Sarajeva

Po atentáte Rakúsko-Uhorsko obvinilo Srbsko, že nesie zodpovednosť za atentát v Sarajeve na následníka trónu a jeho manželku. Dňa 23. júla, t.j. necelý mesiac po atentáte, poslala rakúsko-uhorská vláda Srbsku 48-hodinové ultimátum sformulované tak, aby ho srbská vláda nemohla prijať pre veľmi ponižujúce požiadavky. Viedeň napr. okrem iného požadovala, aby na srbskom území mohli rakúsko-uhorské orgány robiť vlastné vyšetrovanie atentátu. Kým o ostatných podmienkach bola srbská vláda ochotná diskutovať, táto podmienka bola takým flagrantným porušením srbskej suverenity, že ju musela odmietnuť.

Aj keď srbská odpoveď sa chcela tváriť zmierlivo, v skutočnosti pôsobila vyhýbavo. Po vypršaní ultimáta s ostro formulovanými podmienkami pre Srbsko dňa 28. júla 1914 ( t.j. päť dní po jeho doručení ) Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo Srbsku vojnu. V presvedčení, že Srbsku príde Rusko na pomoc, vyhlásilo malé kráľovstvo mobilizáciu. Keď vydal ruský cár rozkaz na mobilizáciu, Nemecko ako spojenec Rakúsko-Uhorska vyhlásilo Rusku vojnu. Francúzsko a Veľká Británia, spojenci Ruska, vyhlásili vojnu Nemecku a to bol začiatok svetovej vojny : viac >>>

Gavrilo Princip a jeho zatýkanie po atentáte v Sarajeve

Rakúsko-Uhorsko s Nemeckom tak rozpútali dovtedy najväčší vojnový konflikt dejinách – vojnu medzi štátmi Dohody a štátmi Centrálnych mocností. Ani jedna strana v nej ( možno s výnimkou Srbska ) však nebojovala o svoju záchranu pred okupáciou a ponížením, ale len a len za svoje egoistické záujmy. Myslieť si, že to všetko zapríčinili iba dva výstrely v Sarajeve by bolo naivné. Až do atentátu žili európske krajiny totiž iba v stave tzv. „ozbrojeného“ mieru : viac >>>

Vojna vznikla predovšetkým ako dôsledok krajného zostrenia rozporov medzi vtedajšími svetovými mocnosťami o nové rozdelenie sveta - t.j. o sféry vplyvu, kolónie, zdroje surovín, odbytiská a trhy. Najagresívnejšie vystupovalo Nemecko, ktoré sa k deleniu koristi dostalo neskoro - až po jeho zjednotení v roku 1871. V boji o získanie nových kolónií sa však jeho záujmy stretli so záujmami najsilnejších koloniálnych veľmocí - Anglicka a Francúzska. Neustále vzrastal aj spor rakúsko-uhorsko-ruský o sféru vplyvu na Balkáne. V Európe by bola vypukla vojna tak či tak. Vražda následníka trónu však na to bola vítanou zámienkou...

Mapa rozpadu Rakúsko-Uhorska na nové štáty  zväčšiť  >>>

Keď mesiac po sarajevskom atentáte na rakúsko-uhorského následníka trónu vyhlásilo o 11. hodine 28. júla 1914 Rakúsko-Uhorsko vojnu Srbsku, len málokto si dokázal predstaviť, aká strašná vojna sa začala, aká bude dlhá, ničivá a krutá a aké budú jej dôsledky. Rozhodovalo sa v nej nie len o budúcom usporiadaní Európy a sveta, ale aj o budúcich osudoch malých národov - medzi nimi aj slovenského národa. „Veľkou vojnou “ sa jedna historická epocha skončila a druhá sa začínala.

Po porážke štátov Centrálnych mocností Dohodou sa rozložili tri veľké ríše : Rakúsko-uhorská, Ruská a Osmanská. Na ich územiach vznikli nové „národné“ štáty, v Európe nové mocensko-politické zoskupenia, ale aj nové "národné" krivdy, ktoré nakoniec viedli k ďalšej, druhej svetovej vojne : viac >>>