![]() ![]() ![]() ![]() ![]() |
( modrý text je aj prepínačom na viac informácií ) Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 sa českí a slovenskí krajania žijúci v Rusku, Francúzsku a Srbsku ( v štátoch Dohody ) dostali do ťažkého položenia. Tamojšie úrady na nich pochopiteľne hľadeli ako na cudzincov pochádzajúcich zo znepriateleného štátu ( jedného z Centrálnych mocností ) za čo im hrozilo zhabanie ich majetku aj internácia. Najviac českých a slovenských krajanov v Európe žilo na území Ruska, Francúzska a Srbska, t.j. v dohodových štátoch, bojujúcich s Centrálnymi štátmi už od začiatku vojny. Národné spolky a spoločenské organizácie českých aj slovenských krajanov žijúcich v Rusku, Srbsku a vo Francúzsku preto vystúpili takmer okamžite na zhromaždeniach s vyhláseniami o ich lojálnosti k hostiteľským krajinám. Väčšina krajanov preto požiadala aj o udelenie štátneho občianstva v tej krajine, kde v tej dobe žili. ![]() ![]() Prvé jednotky z krajanov vznikli vo Francúzsku a Rusku už v auguste 1914 ( po kliknutí sa foto zväčší ) Okrem verejných proklamácií a zmene občianstva prejavili českí a slovenskí krajania však aj odhodlanie bojovať v armádach a dobrovoľníckych jednotkách Ruska, Francúzska a Srbska na frontoch proti Rakúsko-Uhorsku a Nemecku. Situácia prispela k tomu, že už od začiatku vojny sa začali v zahraničí vytvárať prvé politické orgány a vojenské jednotky z českých a slovenských krajanov v Rusku a Francúzsku, neskôr aj v Srbsku a Taliansku. Prvé národné dobrovoľnícke jednotky, ktoré chceli bojovať na strane armád Dohody a súčasne sa pričiniť o zlepšenie osudu svojho národa žijúceho v Rakúsko-Uhorsku vznikli už v auguste 1914 takmer súčasne Česká družina v Rusku a rota Nazdar vo Francúzsku : Rota Nazdar
Až do roku 1917 nebolo možné vytvoriť vo Francúzsku novú samostatnú čs. jednotku pre nedostatok českých a slovenských dobrovoľníkov, ako aj pre dočasný zákaz ich vstupu do ozbrojených síl Francúzska. Keď sa zákon zmenil, českých a slovenských dobrovoľníkov bolo potrebné získať v zahraničí a potom ich dopraviť do Francúzska najmä z USA, Srbska a Ruska. Česká družina
Významný obrat v zložitom organizovaní a bojovom nasadení čs. jednotiek v Rusku nastal po tzv. Februárovej revolúcii v roku 1917, ktorá zosadila cára, vyhlásila republiku a podporila tzv. demokratizáciu v armáde. Keď prudko narastal odpor radových ruských vojakov k predlžujúcej sa vojne, tak v lete 1917 bola Čs. strelecká brigáda ako bojaschopná jednotka nasadená na front ako kompletný úderný zväzok. Čs. brigáda bola v rámci príprav tzv. Kerenského ofenzívy začlenená do 49. zboru 11. ruskej armády v priestore severozápadne Tarnopola, medzi dve zdemoralizované ruské divízie. Brigáda sa 2. júna 1917 vyznamenala v bitke pri Zborove, kde k boji proti presile dosiahla svoje prvé víťazstvo, pričom ruské zväzky a napokon aj celá ruská armáda ústúpili. Za dosiahnuté výsledky v bojoch bol čs. streleckej brigáde povolený rozsiahly nábor českých a slovenských dobrovoľníkov v ruských zajateckých táboroch. ![]() ![]() Dobrovoľníci čs. streleckej brigády v zákopoch pred bitkou pri Zborove V ďalšom období bola čs. brigáda rozšírená na divíziu a neskôr až na čs. armádny zbor o dvoch divíziách, dvoch delostreleckých brigádach a ďalších odborných a špeciálnych oddieloch. Potom však boľševická ruská vláda uzatvorila s Nemeckom prímerie a celý čs. armádny zbor mal byť presunutý cez Sibír do Francúzska. Čs. legionári na Ukrajine si museli cestu na východ v boji s nemeckými vojskami pri Bachmači. Tranzit légií cez Sibír do vlasti bol v máji 1918 ohrozený konfliktom s boľševickou vládou a jej revolučnou armádou. Následne sa čs. legionárom podarilo ovládnuť trasu sibírskej magistrály od Volgy až po Vladivostok. Začal sa transport 60 tisícového čs. vojska – posledná loď odplávala z Vladivostoku v septembri 1920. Do vlasti sa nevrátilo približne 4000 legionárov, ktorí padli v bojoch, zahynuli pri ceste alebo zostali slúžiť v rôznych jednotkách bielogvardejcov a boľševikov. Videoklip je prevzatý z You Tube Bojové úspechy čs. zahraničného vojska na území Ruska podporili uznanie Československej národnej rady ako vrcholného politického orgánu čs. zahraničného odboja. Podporil tiež vznik prvých čs. dobrovoľníckych jednotiek vo Francúzsku a neskôr aj v Taliansku. Skutočnosť, že čs. zahraničné vojsko (v tej dobe ešte neexistujúceho štátu ) bojovalo po boku armád štátov Dohody, výrazne prispela aj k medzinárodnému uznaniu Republiky Československej ešte pred skončením Veľkej vojny. Česi a Slováci v Srbskom zbore Okrem Českej Družiny bol v cárskom Rusku v jarných mesiacoch 1915 sformovaný z rakúsko-uhorských vojakov, zajatých na srbskom fronte, aj dobrovoľnícky Srbský zbor. Z dôvodov, že podmienky na prijatie do tohto zboru neboli tak komplikované ako podmienky na vstup do České Družiny a skutočnosť, že dôstojníci boli do zboru prijímaní vo svojich pôvodných c. a k. hodnostiach, prihlásilo sa do Srbského zboru asi 1 000 Čechov a Slovákov. ![]() Základný výcvik dobrovoľníkov pre Srbský front v Odese Dobrovoľníci boli zaradení do srbskej divízie plk. Hadžiča, ktorá sa po vstupe Rumunska do vojny na strane štátov Dohody v auguste 1916 zúčastnila bojov v Dobrudži. Divízia podstúpila strastiplné ústupové boje, po ktorých sa jej zvyšky stiahli na územie Ruska. Časť jej českých a slovenských príslušníkov prešla do 1. čs. streleckej brigády, ostatní sa so srbskou divíziou zúčastnili v roku 1917 bojov na solúnskom fronte. Odtiaľ boli nakoniec na zákrok Čs. národnej rady v Paríži presunutí do Francúzska a Talianska . Súvisiace informácie : <<< späť na info č.107. |