Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 sa českí a slovenskí krajania žijúci v Rusku, Francúzsku a Srbsku ( v štátoch Dohody ) dostali do ťažkého položenia. Tamojšie úrady na nich pochopiteľne hľadeli ako na cudzincov pochádzajúcich zo znepriateleného štátu ( jedného z Centrálnych mocností ) za čo im hrozilo zhabanie ich majetku aj internácia. Najviac českých a slovenských krajanov v Európe žilo na území Ruska, Francúzska a Srbska, t.j. v dohodových štátoch, bojujúcich s Centrálnymi štátmi už od začiatku vojny. Národné spolky a spoločenské organizácie českých aj slovenských krajanov žijúcich v Rusku, Srbsku a vo Francúzsku preto vystúpili takmer okamžite na zhromaždeniach s vyhláseniami o ich lojálnosti k hostiteľským krajinám. Väčšina krajanov preto požiadala aj o udelenie štátneho občianstva v tej krajine, kde v tej dobe žili.

Prvé jednotky z krajanov vznikli vo Francúzsku a Rusku už v auguste 1914
( po kliknutí sa foto zväčší )

Okrem verejných proklamácií a zmene občianstva prejavili českí a slovenskí krajania však aj odhodlanie bojovať v armádach a dobrovoľníckych jednotkách Ruska, Francúzska a Srbska na frontoch proti Rakúsko-Uhorsku a Nemecku. Situácia prispela k tomu, že už od začiatku vojny sa začali v zahraničí vytvárať prvé politické orgány a vojenské jednotky z českých a slovenských krajanov v Rusku a Francúzsku, neskôr aj v Srbsku a Taliansku. Prvé národné dobrovoľnícke jednotky, ktoré chceli bojovať na strane armád Dohody a súčasne sa pričiniť o zlepšenie osudu svojho národa žijúceho v Rakúsko-Uhorsku vznikli už v auguste 1914 takmer súčasne Česká družina v Rusku a rota Nazdar vo Francúzsku :

Rota Nazdar

Krátko po vypuknutí vojny sa prihlásilo okolo 300 českých krajanov z parížskej organizácie Sokol dobrovoľne ku službe vo francúzskej armáde. Ako občania cudzieho štátu však mohli vstúpiť výhradne do cudzineckej légie. Odvedenci boli zaradení do 2. pohotovostného pluku cudzineckej légie, kde z nich vytvorili jednu rotu práporu „C“. Podľa sokolského pozdravu ich jednotku nazvali "Compagnie Nazdar". Po skončení výcviku zložila ich rota 12. októbra 1914 v meste Bayonn slávnostnú prísahu na červený prápor so strieborne vyšitým českým levom. Na front v Champagni bol 2. pohotovostný pluk vyslaný v zostave Marockej divízie 23. októbra 1914, kde bol pri Arrase nasadený do prielomovej operácie. Dňa 9. mája 1915 pluk po útoku na nemecké pozície s práporom "C" v čele zostavy utrpel vysoké straty. 42 legionárov roty padlo a približne 100 bolo zranených. Keďže už nebolo možné rotu Nazdar doplniť ďalšími českými dobrovoľníkmi, rota ako národná jednotka prestala existovať. V ďalších rokoch vojny bojovalo vo francúzskej armáde asi 600 českých a slovenských krajanov, z ktorých asi 200 padlo a takmer 300 ich bolo z armády prepustených pre trvalú invaliditu, iba niekoľko ich zostalo slúžiť v Cudzineckej légii.

Až do roku 1917 nebolo možné vytvoriť vo Francúzsku novú samostatnú čs. jednotku pre nedostatok českých a slovenských dobrovoľníkov, ako aj pre dočasný zákaz ich vstupu do ozbrojených síl Francúzska. Keď sa zákon zmenil, českých a slovenských dobrovoľníkov bolo potrebné získať v zahraničí a potom ich dopraviť do Francúzska najmä z USA, Srbska a Ruska.

Česká družina

Z iniciatívy českých krajanských združení vznikla v Kyjeve v auguste 1914 čs. domobranecká jednotka o štyroch rotách, známa pod názvom Česká družina. Okrem ruských dôstojníkov a poddôstojníkov ju tvorilo 720 čs. dobrovoľníkov, z toho iba 16 Slovákov. Jednotka po výcviku zložila 28. augusta 1914 prísahu a potom bola pridelená ruskej 3. armáde, kde si ju rozdelili na menšie jednotky a tie pridelili už ako výzvedné oddiely k ruským divíziám a plukom. V priebehu ďalších troch rokov plnili čs. "družiníci" náročné a často riskantné prieskumné úlohy. Okrem výsluchov rakúsko-uhorských a nemeckých zajatcov plnili hlavne prieskumné úlohy v nepriateľskom tyle a to často aj v rovnošatách rakúsko-uhorskej armády ! V prípade ich zajatia boli spravidla okamžite popraven ich obesením. Postupne sa počty jednotiek Družiny zvyšovali o nových českých a slovenských dobrovoľníkov z radov zajatcov a prebehlíkov z rakúsko-uhorskej armády. V januári 1916 sa Česká družina rozrástla na Čs. strelecký pluk, za ďalšie štyri mesiace na Čs. streleckú brigádu s dvomi streleckými plukmi po ôsmich rotách, v apríli 1917 pribudol aj tretí pluk. Brigáda nebola kompaktným celkom, jej jednotky pôsobili stále oddelene ako prieskumné oddiely na fronte.

Významný obrat v zložitom organizovaní a bojovom nasadení čs. jednotiek v Rusku nastal po tzv. Februárovej revolúcii v roku 1917, ktorá zosadila cára, vyhlásila republiku a podporila tzv. demokratizáciu v armáde. Keď prudko narastal odpor radových ruských vojakov k predlžujúcej sa vojne, tak v lete 1917 bola Čs. strelecká brigáda ako bojaschopná jednotka nasadená na front ako kompletný úderný zväzok. Čs. brigáda bola v rámci príprav tzv. Kerenského ofenzívy začlenená do 49. zboru 11. ruskej armády v priestore severozápadne Tarnopola, medzi dve zdemoralizované ruské divízie. Brigáda sa 2. júna 1917 vyznamenala v bitke pri Zborove, kde k boji proti presile dosiahla svoje prvé víťazstvo, pričom ruské zväzky a napokon aj celá ruská armáda ústúpili. Za dosiahnuté výsledky v bojoch bol čs. streleckej brigáde povolený rozsiahly nábor českých a slovenských dobrovoľníkov v ruských zajateckých táboroch.

Dobrovoľníci čs. streleckej brigády v zákopoch pred bitkou pri Zborove

V ďalšom období bola čs. brigáda rozšírená na divíziu a neskôr až na čs. armádny zbor o dvoch divíziách, dvoch delostreleckých brigádach a ďalších odborných a špeciálnych oddieloch. Potom však boľševická ruská vláda uzatvorila s Nemeckom prímerie a celý čs. armádny zbor mal byť presunutý cez Sibír do Francúzska. Čs. legionári na Ukrajine si museli cestu na východ v boji s nemeckými vojskami pri Bachmači. Tranzit légií cez Sibír do vlasti bol v máji 1918 ohrozený konfliktom s boľševickou vládou a jej revolučnou armádou. Následne sa čs. legionárom podarilo ovládnuť trasu sibírskej magistrály od Volgy až po Vladivostok. Začal sa transport 60 tisícového čs. vojska – posledná loď odplávala z Vladivostoku v septembri 1920. Do vlasti sa nevrátilo približne 4000 legionárov, ktorí padli v bojoch, zahynuli pri ceste alebo zostali slúžiť v rôznych jednotkách bielogvardejcov a boľševikov.

Bojové úspechy čs. zahraničného vojska na území Ruska podporili uznanie Československej národnej rady ako vrcholného politického orgánu čs. zahraničného odboja. Podporil tiež vznik prvých čs. dobrovoľníckych jednotiek vo Francúzsku a neskôr aj v Taliansku. Skutočnosť, že čs. zahraničné vojsko (v tej dobe ešte neexistujúceho štátu ) bojovalo po boku armád štátov Dohody, výrazne prispela aj k medzinárodnému uznaniu Republiky Československej ešte pred skončením Veľkej vojny.

Česi a Slováci v Srbskom zbore

Okrem Českej Družiny bol v cárskom Rusku v jarných mesiacoch 1915 sformovaný z rakúsko-uhorských vojakov, zajatých na srbskom fronte, aj dobrovoľnícky Srbský zbor. Z dôvodov, že podmienky na prijatie do tohto zboru neboli tak komplikované ako podmienky na vstup do České Družiny a skutočnosť, že dôstojníci boli do zboru prijímaní vo svojich pôvodných c. a k. hodnostiach, prihlásilo sa do Srbského zboru asi 1 000 Čechov a Slovákov.

Základný výcvik dobrovoľníkov pre Srbský front v Odese

Dobrovoľníci boli zaradení do srbskej divízie plk. Hadžiča, ktorá sa po vstupe Rumunska do vojny na strane štátov Dohody v auguste 1916 zúčastnila bojov v Dobrudži. Divízia podstúpila strastiplné ústupové boje, po ktorých sa jej zvyšky stiahli na územie Ruska. Časť jej českých a slovenských príslušníkov prešla do 1. čs. streleckej brigády, ostatní sa so srbskou divíziou zúčastnili v roku 1917 bojov na solúnskom fronte. Odtiaľ boli nakoniec na zákrok Čs. národnej rady v Paríži presunutí do Francúzska a Talianska .

Súvisiace informácie :