|
|
Prvá svetová vojna, ktorá sa začala 28. júla 1914 vypovedaním vojny Srbsku zo strany Rakúsko-Uhorska a ukončila sa 11. novembra 1918 po kapitulácii ústredných mocností po prelomení solúnskeho frontu a ofenzíve Spojencov na talianskom a "západnom fronte". Vojna mala pre Srbsko a srbský národ tragické následky : 30% obyvateľov Srbska bolo usmrtených, jeho hospodárstvo bolo vydrancované a zničené, srbské vojenské cintoríny boli husto rozosiate po teritóriu severnej Afriky a celej Európy. Okrem bojových polí, zostali hroby aj pri zajateckých táboroch - najväčšie z nich sa nachádzali práve v Podunajsku. Podobne ako Srbsko aj ďalšie národy, ktoré sa zúčastnili vojny a mali v nej veľké straty, riešili v povojnovom období problém udržiavania a úpravy miest svojich padlých na veľkých mierových konferenciách. Problematiky vojnových hrobov a pietnych miest sa dotýkali najmä články 225 a 226 Versaillskej, čl. 171 a 171 Saint Germainskej a čl. 155 a 156 Trianonskej zmluvy i ďalších dohôd. Problém vojenských cintorínov sa v Európe riešil v podstate dvoma spôsobmi : tzv. "nemecký" predpokladal, že vojenské cintoríny zostanú tam, kde sú mŕtvi pochovaní, s tým, že budú neskôr upravené a budú sa udržiavať. Podľa "francúzskeho" sa posmrtné zostatky pochovaných vojakov mali exhumovať a pochovávať v spoločných kostniciach. Prvým nevyhnutným krokom všetkých účastníkov dohôd však bol proces identifikácie a popisu vojnových hrobov. Do roku 1925 boli srbskými pravoslávnymi kňazmi za pomoci vojenských predstaviteľov z veľvyslanectva a miestnych vojenských orgánov popísané hroby v Maďarsku, Československu a Rakúsku. Tieto zoznamy slúžili ako podklad k celkovému súčtu vojnových strát vyhotovovaných jednotlivými štátmi. Podľa údajov z Vojenského historického archívu v Trnave, na základe tabuliek indexov o cintorínoch a obetiach vojny z obdobia 1914 - 1919, na území Slovenska bolo evidovaných 1 581 cintorínov ( t.j. počet lokalít, kde sú pochované obete z rokov 1914 – 1919 ), na nich celkovo pochovaných obetí 75 206, z toho počtu bolo 66 878 osôb "cudzincov", neznámych, čiže neidentifikovaná krajina pôvodu, aj keď sa veľakrát vie i meno a môže sa predpokladať národnosť, bolo 41 213. Najviac mŕtvych príslušníkov z cudzích krajín, ktoré sa k obetiam hlásili podľa krajiny ich pôvodu boli : Z vyššie uvedeného počtu 8 346 boli Srbi najviac zastúpení vo Veľkom Mederi a okolí. V samotnom Veľkom Mederi presne 5 464 Srbov, pričom v okrese Komárno bolo celkovo všetkých príslušníkov pôvodom z územia vtedajšieho Kráľovstva SHS 5 825. Najviac obetí pochádzajúcich z Talianska bolo v Šamoríne. ČSR sa hlásila k obetiam pochovaným na svojom území v počte 8 328. Zaujímavý údaj sa viaže k územiu tzv. Ríšskeho Nemecka - na Slovensku ich počet je len 117. 
 "Truppenspital" a provizórne infekčné oddelenie nemocnice v Trenčíne O osude cintorínov, kde boli pochovaní srbskí i ďalší vojaci pochádzajúci z teritória
bývalého Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, rozhodovali v roku 1923 spoločne
Ministerstvo národnej obrany ČSR, Ministerstvo pre cirkevné záležitosti Kráľovstva SHS,
v spolupráci s Československo-juhoslovanskou ligou v Prahe a Juhoslovansko-československou
ligou v Belehrade.
Vysvetenie vojenského cintorína a srbskej kaplnky 28. septembra 1932 Mesto Trenčín sa v Srbsku dostalo do povedomia v povojnových časoch 1. ČSR najmä vďaka slovenským vojakom - príslušníkom 71. trenčianskeho pluku, ktorí sa vzbúrili v Kragujevci na sklonku 1. svetovej vojny. Mimoriadne väzby Trenčína s Kragujevcom prispeli zaiste k tomu, že sa rozhodlo práve v Trenčíne vybudovať kaplnku - kostnicu, kde by boli sústredené kosti vojakov pochádzajúcich z teritória Kráľovstva SHS. 
Pohľad z dolnej časti cintorína 6. novembra 1924 bol v Trenčíne podpísaný Protokol o výstavbe kaplnky - kostnice v Trenčíne s kapacitou pre 180 exhumovaných. Mestské zastupiteľstvo v roku 1925 uznesením rozhodlo, že vyčlení pozemok v susedstve mestského cintorína pre stavbu kaplnky - kostnice a darovalo ho Kráľovstvu SHS. 
Pohľad zo strednej časti cintorína V tomto čase silnejúce vzťahy Trenčína a Kragujevca umocnila skutočnosť, že v roku 1926 kráľ Alexander I. Karadjordjevič udelil mestu Trenčín vysoké štátne vyznamenanie: Rad sv. Sávu III. stupňa, ktorý bol mestu slávnostne odovzdaný práve pri príležitosti posviacky kaplnky v Trenčíne. Slávnostná posviacka sa uskutočnila 6. mája 1928. Pri slávnosti juhoslovanská strana symbolicky odovzdala kostnicu do starostlivosti mesta, pričom zazneli národné hymny v podaní vojenskej hudby. 
Zábery z opravy kaplnky a cintorína V Trenčíne boli podľa údajov z čias 1. ČSR obete 1. svetovej vojny pochované na týchto cintorínoch : 1. Na mestskom ústrednom cintoríne, ktorého vlastníkom bolo mesto ( rozloha 3 500 m2 ). V ňom bolo pochovaných 464 osôb, z toho: - jednotlivo po 1 osobe v hrobe - 425, v šachtách ( massengrab ) jednej - ostatných 39. V zozname je jeden "Juhoslovan" ( asi Slovinec ), 41 Maďarov, 11 Nemcov, 58 Poliakov, 53 Rakúšanov, 25 Rumunov, 48 Rusov a 16 neidentifikovaných ( ale ich mená sú známe, ide asi o Rumunov ). Súpis z tohto mestského cintorína pochádza z 30. 8. 1928 a sú na ňom príslušníci viacerých národov. V zozname zostal len jeden "Juhoslovan", pretože už v tom čase boli vojaci pochádzajúci z teritória Kráľovstva SHS exhumovaní a prenesení do postavenej kaplnky. K tomuto cintorínu existujú dva plány: jeden nemecky písaný - Militärfriedhof in Trencsén gemeinsammer ( orts ) friedhof z 20. marca 1918 vypracovaný oddelením c. k. vojenského staviteľstva v Prešporku a 2. slovensky písaný s vyznačenými 18 hrobmi exhumovaných príslušníkov Kráľovstva SHS. 2. Na rímsko-katolíckom - boli iba dva hroby vojenské. 3. Na evanjelickom - boli najmä ríšski Nemci, celkove pochovaných 7 osôb. 4. Na židovskom - 19 osôb, z toho: 11 čs. št. príslušníkov, 3 Maďari, 2 Poliaci, 
Na kaplnke sa podpísal aj čas - jej údržba nebola jednoduchá... 5. Na vojenskom cintoríne v Trenčíne - v Zábraní. Na ploche asi 8 tisíc m2, ktorého
majiteľom bola Vojenská správa, bolo podľa knihy pochovaných uvedených 773 mien. Z toho
dve mená 2-krát uvedené, čiže spolu 771 mien. 
Srbská kaplnka po základnej oprave Č.b. foto archív Trenčianského múzea - farebné foto JoCer a MirOn |