Vážení prítomní, myšlienka spoločného štátu Slovákov a Čechov dozrievala začiatkom 20-teho storočia postupne. Slovenskej aj českej politickej reprezentácii doma aj za hranicami pripadalo ako najprijateľnejšie riešenie situácie oboch národov, ktoré do toho času existovali v rámci Rakúsko-Uhorska. Česi odmietali tútorstvo Viedne, pre Slovensko a Slovákov bolo vymanenie sa z Uhorska otázkou prežitia ako národa. Silná maďarizácia spoločenského života nedovoľovala vznik slovenskej inteligencie, ako podmienky národného obrodenia.

Priebeh a výsledky prvej svetovej vojny myšlienky na vznik spoločného štátu zintenzívnili. Spoločným písomným dokumentom, ktorý podpísali zástupcovia Čechov a Slovákov, bola Clevelandská dohoda z 22. októbra 1915. Začiatkom roku 1916 bola v Paríži založená Česko-Slovenská národná rada. Jej predstaviteľmi boli T. G. Masaryk, Edvard Beneš a Milan Rastislav Štefánik. V júni až v septembri 1918 ju postupne uznalo Francúzsko, Veľká Británia, USA a Japonsko za oficiálneho predstaviteľa budúceho Československa v zahraničí. V septembri 1918 vznikla dočasná čs. vláda s T. G. Masarykom ako prezidentom, predsedom ministerskej rady a ministrom financií, E. Benešom ako ministrom zahraničných vecí a vnútra a M. R. Štefánikom ako ministrom vojny. Vo Washingtone bola 18. októbra 1918 vydaná deklarácia o čs. samostatnosti vypracovaná T. G. Masarykom, ktorý ju s podpismi všetkých troch čs. vládnych činiteľov odovzdal vláde USA - hoci bez vedomia M. R. Štefánika, ktorý sa v tom čase v USA nenachádzal.

Už v lete 1918 bol aj v Prahe ustanovený československý Národný výbor, ktorý zjednocoval domácu politickú reprezentáciu s cieľom vytvorenia spoločného štátu Slovákov a Čechov na troskách Habsburskej monarchie. Koncom októbra 1918 prijalo Rakúsko-Uhorsko podmienky definitívnej kapitulácie. Následne na to 28. októbra 1918 česko-slovenský Národný výbor v Prahe prevzal moc a vydal zákon o vzniku ČSR. Podpísali ho Vavro Šrobár, Anton Švehla, Alojs Rašín, František Soukup a Juraj Stříbrný. Týmto aktom oficiálne vznikla Československá republika. Vedúci slovenskí politickí predstavitelia sa k čs. štátnosti prihlásili o dva dni neskôr, 30. októbra 1918 na zasadnutí Slovenskej národnej rady v Turčianskom Svätom Martine dokumentom Deklarácia slovenského národa, keď o udalostiach v Prahe ešte nevedeli.

Životaschopnosť spoločného štátu Slovákov a Čechov preukázal jeho ďalšia existencia v komplikovaných 20-tych rokoch a minulého storočia. Síce nie bez problémov, ale prestál svetovú hospodársku krízu. 2. svetová vojna naše osudy načas rozdelila. Po jej skončení bola spoločná štátnosť obnovená a trvala až do 31.12. 1992. Roky spoločne prežité v jednom štáte nechali hlbokú stopu vo vzťahoch medzi ľuďmi aj našimi národmi. Sú nadštandardné a v tomto chceme pokračovať aj ďalej.

Popis historických udalostí spred 105. rokmi by nebol úplný bez zvýraznenia podielu M. R. Štefánika na založení spoločného štátu Slovákov a Čechov. Bol to on, kto otváral dvere do najvyšších kruhov vtedajšieho Francúzska T. G. Masarykovi a E. Benešovi. Masaryka si vážil ako profesora na Filozofickej fakulte univerzity v Prahe z čias svojich štúdií. Tým sa vytvorili základy ich budúcej politickej spolupráce.

Štefánik už v študentských časoch v Prahe pôsobil ako člen a neskôr predseda akademického spolku Detvan. Vo svojich článkoch ostro vystupoval proti maďarizácii na Slovensku a začína si v plnej miere uvedomovať potrebu úzkej česko-slovenskej spolupráce. Po štúdiách odišiel do Paríža, kde pracoval ako astronóm a za svoju prácu získal ocenenia Francúzskej astrologickej spoločnosti, Francúzskej akadémie vied a od francúzskej vlády aj Rad rytiera čestnej légie. V časoch 1. svetovej vojny sa, ako francúzsky občan, prihlásil k francúzskemu letectvu. Zorganizoval tam meteorologickú službu, ktorá významne prispela efektívnej činnosti letectva.

Neskôr, po založení Česko-Slovenskej národnej rady v Paríži, organizoval nábor dobrovoľníkov do československého vojska v USA, Rumunsku, Rusku a uzatvoril zmluvu o formovaní čs. vojenských jednotiek na území Talianska. Osobitným projektom, ktorého bol tvorcom aj realizátorom, boli Československé légie v Rusku. Bol vždy tam, kde ho bolo treba, kde ho vlasť potrebovala najviac. Jeho krédom bola láska k národu a k vlasti za jeho slobodu obetoval celý svoj život. Riadil sa heslom: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“ Preto za svoj pomerne krátky život dokázal veľké veci.

Vážení prítomní, pri spomienke na 105. výročie vzniku ČSR sme sa stretli pri skromnej buste M. R. Štefánika, v parku M. R. Štefánika. V Trenčíne máme aj jednu z hlavných dopravných tepien pomenovanú po M. R. Štefánikovi. Je to vyjadrenie úcty trenčanov velikánovi histórie Česko-Slovenka a Slovenska. Podľa mňa by si však takáto významná osobnosť zaslúžila mať dôstojnejšie pietne miesto ako je toto, aj keď pekné a udržiavané, ale predsa len je to chodník na hlavnú stanicu.