Dňa 2. septembra 1918 vydala vláda USA deklaráciu, ktorou uznala Česko-Slovenskú národnú radu za spojeneckú vládu a čs. légie v zahraničí za súčasť armád Dohody. 18. až 24. septembra 1918 sa pluky čs. légií v Taliansku vyznamenali vo veľmi ťažkých bojoch o kótu Doss´Alto pri obrane horského úseku Altissima ( pri Gardskom jazere ).

Nastúpené jednotky čs. légií v Rusku, Francúzsku a Taliansku

Česko-slovenské légie v Taliansku nevznikli jednoducho a ich budovanie bolo veľmi zložité a pomalé. V Taliansku, ktoré vstúpilo do vojny ( na strane štátov Dohody ) až v máji 1915, nežili predvojnové skupiny krajanov, ( t.j. kolónií vysťahovalcov, ako tomu bolo napr. na území Ruska a Francúzska ), ktorí by akciu podporili. *)

Podmienky na vytvorenie čs. zahraničného vojska v Taliansku zo zajatých rakúsko-uhorských vojakov českej a slovenskej národnosti sa podarilo Národnej rade zemí českých - NRČ ( koncom vojny premenovanej na Česko-Slovenskú národnú radu ) vytvoriť iba po zdĺhavých rokovaniach s talianskou vládou a to predovšetkým zásluhou gen. M. R. Štefánika. Talianska vláda podpísala s - NRČ dohodu o zriadení samostatného čs. vojska v Taliansku 21. apríla 1918. Veliteľom čs. légií bol vymenovaný taliansky generál Andrea Graziani.

Na jar 1918 boli v regióne Umbria ( s. od Ríma ) sformované 4 čs. strelecké pluky a špeciálne guľometné roty. 23. apríla bola z nich vytvorená 1. čs. divízia, ktorá mala v polovici mája približne 14 000 mužov. Po sformovaní jednotiek iných druhov vojsk a tylového zabezpečenia dosiahla v júni počet 15 680 mužov. 8. júla 1918 bola divízia prečíslovaná na 6. ( 31.- 34. strelecký pluk a 6. delostrelecký pluk ). V druhej polovici 1918 bola sformovaná 7. čs. divízia ( 35. strelecký pluk, 39. výzvedný pluk a 6. delostrelecký pluk ) a jedna jazdecká švadróna ( prápor ). Z nich bol v Taliansku vytvorený čs. armádny zbor o sile asi 19 476 mužov, ktorý významne zasiahol do bojov na talianskom fronte s cieľom vybojovať slobodu pre Čechov a Slovákov.

Počas bojov, predovšetkým v alpskej oblasti Talianska, padlo 625 legionárov v boji, skoro 500 legionárov bolo ranených a 55 mužov bolo zajatých a popravených rakúsko-uhorskou armádou. *)

Čs. legionári v Taliansku sa zúčastnili v bojoch na Piave, na Montello, u Monte di Garda, vo Val Bella, Cima Tre Pezzi, Cima Cada, Passo Tomale, Monte Assolone aj. Najviacej sa však legionári v Taliansku v dobe I. svetovej vojny preslávili bojom na Doss´Alto dne 21. septembra 1918.

V polovici augusta 1918 bola 6. divízia ( 31.- 34. pluk ) čs. légií v Taliansku presunutá na front do priestoru medzi Gardským jazerom a riekou Adižou, kde zaujala postavenie na asi 20 km úseku Altissima a vystriedala talianske pluky. Tento úsek patril k nakritickejším miestom 1. talianskej armády. Kľúčovým bodom jej obrany bola kóta Doss Alto ( trig. 733 ), ktorá pre svoju strategickú polohu často menila majiteľa. Na jej vrchole bol v predchádzajúcich bojoch vybudovaný tunel maximálne pre rotu vojakov a niekoľko guľometných postavení. Dva strelecké pluky ( 33. a 34. ) zaujali postavenie v prvom slede, dva ( 31. a 32. ) tvorili druhý sled. Obranu v úseku Doss Alto prevzal 33. pluk.

Boj čs. légie o kótu Doss´Alto

Koncom augusta zaútočili rakúske jednotky na pozície 34. čs. streleckého pluku. Začiatkom septembra im to legionári oplatili, vnikli do rakúskych postavení a odviedli si zajatcov. Pre rakúsko-uhorské velenie prestalo byť tajomstvom, že proti nim stoja čs. legionári a preto ich ďalší útok mal mať charakter trestnej výpravy. Sústredili do tejto oblasti silné delostrelectvo a okrem ďalších aj úderné jednotky. Na druhej strane čs. legionári chceli ukázať, že vedia bojovať za svoje ciele. Boli si vedomí tiež skutočnosti, že v nastávajúcom boji ich čaká buď víťazstvo, alebo smrť. Rakúšania ich totiž považovali za dezertérov a preto by so zajatcami nemali žiadne zľutovanie...

Rakúšania zahájili útok ráno o 04.00h 21. septembra 1918 silnou dvojhodinovou delostreleckou paľbou do československých pozícií, najviac na kótu 703. Podarilo sa im poškodiť protipechotné prekážky a prerušiť telefónne spojenie, takže obrancovia Doss´Alta stratili spojenie s velením. Ešte pred skončením delostreleckej prípravy zahájili rakúske jednotky silný útok na Doss´ Alto z troch smerov. Obrancovia nemohli dát ani iným spôsobom vedieť veleniu svoju situáciu, lebo signálne rakety boli zvlhnuté. Legionári pochopili, že sú sami a že sa budú musieť v tomto boji proti značnej nepriateľskej presile spoľahnúť iba sami na seba. Aj cez odhodlanú obranu sa im však nepodarilo zastaviť príval niekoľkonásobnej presily. Došlo k zúrivému boju na bodáky a nože. Keď už nebolo možné dlhodobo vzdorovať valiacej sa presile vo vykopaných pozíciách, stiahli legionári do obranného tunela, zabarikádovali sa a do vchodu umiestnili guľomety. Rakúske úderné jednotky sa zmocnili čs. obranných pozícií a snažili sa za každou cenu prebojovať aj do tunela. Legionári sa však nevzdali a bojovali ďalej proti silnej prevahe rakúskych vojakov, ktorým sa nepodarilo preraziť ani pri použití plameňometu a plynových granátov.

Pomoc im prišla až poobede. Posily 33. a 34. čs. streleckého pluku uskutočnili výpad s cieľom oslobodiť obrancov tunela. Rakúšania sa dostali do paľby z dvoch strán a dali sa na panický útek smerom na Rivu. Boj bol ukončený vo večerných hodinách, pričom strategická pozícia na Doss´ Altu bola legionármi ubránená. Ciele útoku - trestnej výpravy proti čs. legionárom, stanovené Rakúšanom ich velením sa aj cez silnú presilu útočiacich vojsk nepodarilo dosiahnuť. Pluky v prvom slede vystriedali pluky druhého sledu a začiatkom októbra bola stiahnutá celá 6. divízia, aby pomohla pri formovaní 7. divízie a vytváraní čs. armádneho zboru v Taliansku.

V bitke o Doss´Alto padlo 7 čs. legionárov, 31 ich bolo zranených, 5 legionárov bolo zajatých - 4 zajatci boli Rakúšanmi popravení v Arcu. ( Piaty zo zajatých legionárov, Slovák Budinka, nebol popravený z dôvodu, že nemal ešte 20 rokov.) Rakúske straty boli niekoľkonásobne vyššie.

Tento boj vstúpil do povedomia ako najväčšie vystúpenie čs. légie v Taliansku. Aj keď čs. legionári v Taliansku podstúpili vojensky významnejšie boje - napr. na Monte Val di Bella a na Cima Tre Pezzi. Boj pri Doss´Alto sa stal symbolom predovšetkým kvôli pomeru síl a hrdinstvu jeho obrancov v ťažkom teréne aj v takmer beznádejnej situácii. Talianska tlač na predných stránkach oslavovala úspech čs. legionárov v boji na Doss´Altu. 6. československej divízii prichádzalo množstvo pozdravných a blahoprajných telegramov k dosiahnutému úspechu od predstaviteľov talianskej vlády, armády a verejnosti. To všetko zvyšovalo význam čs. légií a ich rozširovanie, ako aj získavanie podpory ich cieľa - vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov.

28. 10. 1918 vznikla Česko-Slovenská republika. Legionárom sa splnil zmysel a prvý cieľ ich boja. V decembri 1918 zahájili jednotky čs. légie v Taliansku presuny do vlasti, ktorá veľmi potrebovala ich bojové skúsenosti na zabezpečenie svojich hraníc. Spolu s legionármi z Francúzska, vojakmi vytváranej domácej čs. armády a domobraneckými formáciami bojovali čs. legionári z Talianska ešte v roku 1919 na Slovensku s maďarskými vojskami pri obrane republiky. Maďarská administratíva si totiž aj naďalej robila nároky na územie Slovenska a preto si Česko-Slovenská republika musela územie Slovenska tvrdo vybojovať...

Zo 60 tisíc zajatcov českej a slovenskej národnosti, ktorí do 28.októbra nevstúpili do čs. légie v Taliansku, bolo sformovaných 55 domobraneckých práporov. Na jar 1919 boli prepravení do vlasti a nasadení proti maďarskej červenej armáde na Slovensku.

Českí a Slovenskí legionári prežili roky 1914 -1920 v bojoch, často v premáčaných zákopoch, alebo vo vagónoch pre dobytok. Svojim postojmi, národným uvedomením a vojenskými kvalitami si postupne získali úctu a dosiahli významných ocenení u spojencov, ktorí uznali česko-slovenské vojsko v zahraničí, ešte skôr než vznikol samostatný česko-slovenský štát.

Svojou odvahou, bojovým umením a odhodlaním nasadiť život za ideály národnej svojbytnosti nám môžu byť československí legionári hrdinnými vzory dodnes.

Poznámky

*) Veľká časť legionárov sa regrutovala z českých a slovenských kolónií, existujúcich na územiach Francúzska, Ruska, USA a Kanady. Väčšina mužov, ktorí vstúpili do československých légií, sa dobrovoľne hlásili do jednotiek čs. légií zo zajateckých táborov, v ktorých sa ocitli po zajatí alebo po zbehnutí na druhú stranu fronty. Títo muži prešli výcvikom v rakúsko-uhorskej armáde, alebo v rakúskej a uhorskej domobrane.

*) Slovenskí a českí krajania, žijúci v „dohodových“ štátoch ( predovšetkým v Rusku a vo Francúzsku ) sa dostali do ťažkého položenia. Tamojšie úrady na nich hľadeli ako na občanov nepriateľských štátov - mnohým z nich hrozila strata majetku a internácia. Začali preto už na začiatku vojny vytvárať politické aj vojenské skupiny, ktoré sa mali aktívne angažovať na strane Dohody. V Rusku 12. augusta 1914 vznikla Česká družina a vo Francúzsku 23. augusta 1914 v rámci Cudzineckej légie rota Nazdar.

*) Legionári boli formálne občanmi rakúsko-uhorskej monarchie, ktorá ich považovala za "dezertérov“. Pokiaľ by boli chytení, čakal by ich bezpodmienečne vojnový súd a poprava. Obavy z možnej perzekúcie rodinných príslušníkov na území Rakúska a Uhorska spôsobovali, že mnohí legionári nemali prakticky so svojimi blízkymi žiadny kontakt až do októbra 1918.

Za československou samostatnosť bojovalo v légiách a v spojeneckých armádach viac ako 130 000 Čechov a Slovákov. V priebehu "Veľkej vojny" vytvorili legendárne vojsko, ktoré sa zúčastnilo ťažkých bojov od francúzskeho pobrežia a talianskej Piavy až po Vladivostok.