Trenčín - 4. a 5. júna. 2008 : Deväťdesiat rokov uplynulo odvtedy, ako sa na sklonku prvej svetovej vojny v srbskom Kragujevaci vzbúrili Slováci, príslušníci 71. trenčianskeho pešieho pluku. Hovorilo sa mu aj drotársky pluk, pretože mužstvo počas vojny dopĺňali odvedencami z Trenčianskej, Oravskej a Turčianskej župy.

Nespokojnosť vojakov vyústila do revolty

Na jar r. 1918 sa do Kragujevaca vrátilo asi 2400 slovenských vojakov z ruského zajatia. Z týchto navrátilcov vytvorili 41. pochodovú formáciu, ktorá mala 10. júna 1918 odísť na taliansky front. Únava zo strádania v ruskom zajatí, zo zlého zaobchádzania a zásobovania potravinami a do toho odchod na južný front vzbudzovali vo vojakoch odpor voči vojne, monarchii a vytvárali výbušnú situáciu. Stačil konflikt medzi vojakom Martinom Riljakom z Hornej Maríkovej a rotmajstrom Antonom Bednárom, veliteľom izby, po ktorom 2. júna 1918 vypukla vzbura. Zapojili sa do nej takmer všetci vojaci určení na odchod na bojisko. Spustila sa lavína, ktorá sa už nedala zastaviť. Vzbúrenci sa zmocnili pušiek a guľometov, prepadli železničnú stanicu, prerušili telefonické spojenie, zničili štábne dokumenty a zoznamy mužstva, ale nedobyli muničný sklad, čo rozhodlo o ich neúspechu. Napokon sa pre nedostatok streliva vzdali, zle na nich zapôsobila aj delostrelecká paľba. O piatej hodine ráno 3. júna 1918 boli kasárne obsadené a vzbura potlačená. Medzi vzbúrencami bolo päť mŕtvych, na opačnej strane len zopár ranených.

Štyridsiatim štyrom trest smrti

Neskôr ráno muselo asi tritisíc mužov z náhradnej roty nastúpiť na kasárenský dvor. Vyzvali ich, aby sa dobrovoľne prihlásili tí, ktorí vzburu začali, ako aj tí, ktorí boli ochotní o všetkom informovať vyšetrujúcich. Stanný súd 8. júna 1918 z 81 obvinených mnohých odsúdil na dlhoročné tresty väzenia a štyridsiatich štyroch slovenských vojakov na trest smrti. Čas popravy určili na štrnástu hodinu

Dobrovoľníkov na popravu nenašli

Problémom bola popravná čata. Dobrovoľne sa nik nehlásil. Celý náhradný prápor 71. pešieho pluku to striktne odmietol. Hádzaním kockou vybrali 80 mužov z 1. bosensko-hercegovinského pluku a dali im bohatý prídel stravy a alkoholu. Polovici čaty prikázali mieriť odsúdeným na hlavy a druhej na hrude.

Poprava a pochybná cisárska milosť

Popravu vykonali na Stanovljanskom poli – starej srbskej strelnici vzdialenej asi kilometer od mesta. Sem popravná jednotka pod bajonetmi viedla odsúdených. Do čela sprievodu sa na bielom koni postavil plukovník Max a ďalší dôstojníci, bubeníci išli úplne vzadu. Smutný sprievod prešiel mestom, obklopený miestnym obyvateľstvom. Na popravisku odsúdených rozdelili do dvoch skupín po 22 mužov. Prvá stála, druhá si musela kľaknúť. Odsúdeným prečítali rozsudok smrti, kňaz odriekal poslednú modlitbu, ktorí si to želali, zaviazali im oči. Na pokyn plukovníka Marxa sa popravná čata priblížila na desať krokov pred kľačiaci rad – farár odsúdených vyspovedal a Bosniaci strieľali. Krátko po masakri dorazil kuriér s cisárovou milosťou pre odsúdených. O akú „milosť“ išlo svedčí to, že rodinám popravených boli hneď zastavené vojenské podpory.