Rok 1943 bol rokom začiatkom obratu vo vojne na bojiskách druhej svetovej vojny. Dovtedajší agresori Nemecko, Taliansko a Japonsko (t.j. hlavné mocnosti paktu Osi) boli ozbrojenými silami "Spojencov" postupne prinútené prenechať iniciatívu na všetkých bojiskách vojny svojim protivníkom. Antifašistická koalícia, ktorú vytvorili Spojenci na čele s USA, Veľkou Britániou a Sovietskym zväzom sa rozrastala o nových členov. Hoci koncom roka 1942 dosiahla moc štátov Osi najväčší rozsah, neboli schopní si už ďalej podržať vydobyté územia. Obrat vo vývoji vojny spôsobili zmeny situácie na všetkých hlavných bojiskách druhej svetovej vojny prakticky už od začiatku roka 1943.

Odvádzanie zajatých nemeckých vojakov v meste Stalingrad.
Bojisko pri Kursku po skončení nemeckej operácie Citadela.

1. Výmeny iniciatív na bojiskách východného frontu

Hlavným bojiskom druhej svetovej vojny na začiatku roku 1943 bol východný front, na ktorom prebiehal boj Sovietskeho zväzu s Nemeckom o prežitie. Sovietska Červená armáda (ČA) v januári prelomila blokádu mesta Leningrad a po prelomovej bitke pri Stalingrade už v januári 1943 zatlačila oslabené nepriateľské formácie o stovky kilometrov na západ. ČA svojim rýchlym postupom takmer spôsobila zrútenie nemeckých pozícií na celom južnom úseku frontu. Nemecké sily však neskolabovali a tak sa na začiatku marca 1943 rozhorela tzv. „tretia bitka“ o ukrajinské mesto Charkov. V lete 1943 začalo nemecké velenie strategickú operáciu proti tzv. Kurskému oblúku s cieľom obkľúčiť a zničiť vojska dvoch sovietskych frontov a znova prevziať v zime stratenú iniciatívu na východnom fronte. Ich operácia „Citadela“ pri Kursku zlyhala a nemecké vojská museli prejsť do defenzívy. Podrobnejšie informácie sú tu : otvoriť >>>

2. Víťazstvo západných Spojencov v severnej Afrike

V januári 1943 americké, britské a francúzske vojska ovládali Líbyu aj časť Tuniska. Na začiatku mája prelomili nemecko-taliansku obranu, obkľúčili časti jej síl, ktoré sa vzdali 13. mája pri myse Bon v Tunisku. Do zajatia padlo približne 275 000 talianskych a nemeckých vojakov. Púštna vojna na pobreží severnej Afriky sa skončila kapituláciou vojsk Osi 13. mája 1943. V marockej Casablance sa predstavitelia USA a Veľkej Británie už 14. januára dohodli, že spoločné ťaženie bude namierené proti územiu Talianska, t.j. že druhý front v západnej Európe nebude v roku 1943 otvorený. Prípravami invázie na Sicíliu bol poverený americký generál D. D. Eisenhower.

3. Invázia spojených anglo-amerických síl na Sicíliu

Invázia západných Spojencov na Sicíliu sa začala 9. júla 1943 vzdušnými výsadkami a 10. júla vylodením britských, amerických a kanadských vojsk, podporovaných údermi letectva a paľbou diel z invázneho loďstva. Talianske jednotky kládli inváznym silám len minimálny odpor. Nemecké jednotky po prvotnom odpore začali pred presilou ustupovať na severovýchod ostrova, aby sa mohli prepraviť cez Messinskú úžinu na územie Talianska. 20. júla sa hlavné sily americkej 7. armády stočili na východ a následne, v súčinnosti s britskou 8. armádou, zaútočili na Messinu, aby nemecké vojská vytlačili zo Sicílie. Taliansky kráľ Viktor Emanuel III. prinútil 25. júla 1943 ministerského predsedu B. Mussoliniho odstúpiť a potom ho dal zatknúť. Jeho nástupcom sa stal maršal P. Badoglio, ktorý sa pokúsil rokovať so Spojencami o prímerí. Vojská Osi z ostrova ustúpili 17. augusta 1943.

4. Vylodenie a boje západných Spojencov v Taliansku

Po obsadení Sicílie a kapitulácii Talianska 3. septembra 1943 sa prvé americké a britské invázne jednotky začali vyloďovať na juhu Apeninského polostrova, kde sa obsadili dôležité predmostia. Po nich nasledovalo úspešné vylodenie hlavných spojeneckých síl po oboch stranách špičky polostrova. Hitler už po vylodení Spojencov na Sicíliu nariadil presunúť časť síl od Kurska do Talianska. Nemci stihli obsadiť severnú časť územia Talianska, oslobodiť Mussoliniho z internácie a vytvoriť bábkovú, tzv. „sociálnu republiku“ so sídlom v Saló. V najužšej časti polostrova Nemci vybudovali silnú opevnenú líniu, ktorú spojenecké vojská vo veľmi zlom počasí nedokázali do konca roka 1943 prekonať. Západní Spojenci síce preniesli vojnu z územia Afriky do Európy, nepodarilo sa im však do konca roka 1943 splniť ciele plánované pre ťaženie v Taliansku.

5. Strategické bombardovanie územia Nemecka

V januári 1943 sa Veľká Británia a Spojené štáty (USA) dohodli na spoločnej náletovej stratégii. Úlohou britského kráľovského letectva (RAF) bolo bombardovať nemecké mestá v noci, kým 8. letecká armáda amerického vojenského letectva (USAF) mala cez deň ničiť priemyselné ciele na území Nemecka. Koncom júla a začiatkom augusta 1943 predviedli Spojenci novú desivú silu v rade náletov na Hamburg. Výsledkom bolo zničenie mesta, v ktorom zahynulo 60 000 ľudí, t.j. toľko ako v celej bitke o Britániu. Aj keď (už iba v menšom tempe) nálety pokračovali na Berlín a priemyselné oblasti Porúria, nemecká priemyselná výroba stúpala. Po posilnení protivzdušnej obrany stúpali straty bombardovacích lietadiel. V auguste vzlietol zo severnej Afriky silný bombardovací zväz na ropné polia v Rumunskom Ploješti, v cieli spôsobil iba nepatrné škody, mal však veľké straty strojov aj osádok. Pre vysoké straty USA odvolali bombardovanie cieľov mimo doletu sprievodných stíhačiek.

Nová technika umožnila lietadlám Spojencov vyhľadávať
a ničiť nemecké ponorky na veľkých plochách Atlantiku.

6. Zmenená situácia v bitke o Atlantický oceán

Húževnatý boj Veľkej Británie proti Nemecku od roku 1939 závisel úplne od bezpečnosti zásobovacích trás zo Spojených štátov a britských kolónií. V bitke o Atlantický oceán Nemci preferovali potápanie transportných lodí ponorkami, ktoré spôsobili Spojencom veľké straty. Ich taktika sa menila primerane k vývoju ochrany lodnej prepravy pre potreby Spojencov. V roku 1943 operovali v strednom Atlantiku ďaleko od hranice doletu spojeneckých lietadiel. Po zlepšení protiponorkovej ochrany boli nemecké ponorky z Atlantiku odvolané, lebo ich straty prekročili únosnú mieru. V septembri 1943 už nedokázali vyplávať z Biskajského zálivu, lebo Spojenci ich zničili skôr než sa stihli dostať k námorným trasám v Atlantiku. Tým sa dlhá bitka o Atlantik prakticky skončila.

V roku 1943 muselo Japonsko prejsť v Tichomorí do defenzívy

7. Zmeny situácie v Tichomorí a na Ďalekom východe

Na začiatku februára 1943 boli Japonci prinútení opustiť Guadalcanal. Ich ústup znamenal prvú veľkú pozemnú porážku, po ktorej sa musela ofenzíva japonskej 17. armády v Tichomorí definitívne zastaviť. Americkí velitelia v Tichomorí, admirál Ch. Nimitz a generál D. Mac Artur vymysleli stratégiu "skákania z ostrova na ostrov", v rámci ktorej mali byť dobýjané a obsadzované iba vybrané ostrovy. Japoncami silne opevnené a bránené ostrovy boli obchádzané a izolované leteckými a námornými jednotkami, aby prestali byť ohrozením v oblasti. Americkí letci zostrelili aj lietadlo, na palube ktorého sa nachádzal admirál Jamamoto, veliteľ japonského loďstva a Spojenci im zabránili aj prepraviť posily a zásoby na Novú Guineu. Úspechy loďstva USA na Paupui-Novej Guinei a na Šalamúnových ostrovoch spolu s ťažko vybojovaným britským a čínskym postupom v Barme a na Ďalekom východe prinútili prejsť Japoncov do defenzívy.

Americký vyloďovací čln pred jedným z ostrovov v Tichmorí.
Predstavitelia USA a Británie na konferencii v Casablanke.

8. Rokovania Spojencov na konferenciách v roku 1943

Prvá konferencia vedúcich predstaviteľov Veľkej Británie a USA sa začala už 14. januára 1943 v marockej Casablanke. Po desaťdňovom rokovaní bolo prijaté rozhodnutie, že po skončení afrického ťaženia bude v júni nasledovať vylodenie na Sicílii, pričom otvorenie druhého frontu vo Francúzsku bolo odložené až na rok 1944. Dôležitou podmienkou na začatie jeho prípravy bolo zlikvidovanie nebezpečenstva od nemeckých ponoriek, sústredenie inváznych vojsk aj letectva USA na Britských ostrovoch a oslabenie nemeckého hospodárstva systematickým strategickým bombardovaním. Spojenci sa dohodli tiež zvýšiť dodávky s pomocou pre Sovietsky zväz a poskytnúť všestrannú pomoc protijaponským silám v Číne.

Prezident USA F. D. Roosevelt na konferencii formuloval vojnové ciele Spojencov : bezpodmienečná kapitulácia Nemecka, Japonska aj Talianska a ich ideológie, založenej na dobývaní a podmaňovaní si iných národov. V roku 1943 sa konali ešte tri konferencie, z ktorých asi najvýznamnejšia sa konala od 28. novembra do 1. decembra v Teheráne. Konferencia "Veľkej trojky" sa konala po zlepšení vzťahov západných Spojencov k ZSSR, najmä zásluhou októbrového stretnutia ministrov zahraničných vecí v Moskve. Čína sa jej nezúčastnila, aby sa nezhoršovali sovietsko-japonské vzťahy. Na konferencii v Teheráne sa ministerský predseda Veľkej Británie ocitol so svojimi stanoviskami v čiastočnej izolácii, pretože prezident USA položil jednoznačný dôraz na dorozumenie so Stalinom vo veci povojnového usporiadania sveta. Podrobnejšie informácie sú tu : otvoriť >>>

Linky na externé informácie : Spojenci v druhej svetovej vojne.