Ako väčšina tatranských osád, mali aj dnešné Tatranské Matliare svojho predchodcu v poľnohospodárskej usadlosti. V blízkosti terajšej osady v 14. storočí na majeri veľkolomnického veľkostatku žili a pracovali tirolskí kolonisti pochádzajúci z tirolskej horskej usadlosti Matrei. Okolo roku 1360 prestal majer existovať. Pre pasienky a lesy, ktoré obhospodarovali alpskí kolonisti, sa aj po zániku majera zachovalo označenie Matreier Laren, t.j. horské pasienky Matreičanov. Časom sa zabudlo na pôvodný význam tohto pojmu a postupne sa zmenil na Matlaren, resp. v slovenčine na Matliare.

Obrázky je možné "kliknutím" zväčšiť



Jedno z najstarších vyobrazení Tatranských Matliarov z roku 1886.
Zľava: Lioschova poľovnícka chata, Vila Loisch, Kúpeľný dom.

Novodobá história Tatranských Matliarov sa začala písať asi v polovici 19. storočia. V roku 1860 tu huncovské združenie vlastníkov pôdy postavilo horáreň. Jeden z jeho členov, huncovský statkár Matej Loisch, si blízko horárne, na lesnej čistinke pri Skalnatom potoku, dal roku 1863 postaviť poľovnícku chatu, ktorú krátko nato umožňoval využívať aj turistom. Matej Loisch si bol dobre vedomý priaznivých klimatických podmienok údolia Skalnatého potoka. Preto tu v nasledujúcich rokoch vykonával terénne úpravy a vybudoval príjazdovú cestu s úmyslom rozšíriť toto atraktívne miesto o ďalšie objekty. K realizácii tohto úmyslu prikročil v roku 1884, kedy postavil jednoposchodovú budovu s jedálňou, 12 hosťovskými izbami a veľkou spoločenskou miestnosťou. Budovu pomenoval vlastným menom „Vila Loisch“. Neskoršou prístavbou veľkej zrubovej jedálne vzniká „Hotel Matliare“. Toto je obdobie, kedy dochádza k sprístupneniu Tatranských Matliarov pre domácu a zahraničnú klientelu.

Matej Loisch si bol vedomý, že vysokohorská poloha osady spolu s priaznivými účinkami klímy a jej vybavenie ju priamo predurčujú na liečenie chorých a regeneráciu zdravých ľudí a preto predkladá na uhorské kráľovské Ministerstvo vnútra svoju žiadosť o udelenie názvu liečivé kúpele pre rekreačnú osadu Matliare. Štátny tajomník Ministerstva vnútra žiadosť Mateja Loischa zamietol s odôvodnením, že termín liečivé kúpele môžu používať iba kúpele, ktoré už existujú a majú potrebné materiálne vybavenie, nie však také, ktoré ešte len budú dobudované, ako to vo svojej žiadosti prisľúbil majiteľ.

Hotel Matliare

Aj cez zamietavé stanovisko v osade postupne pribúdali ďalšie turistické a kúpeľné objekty. Bol vybudovaný „Kúpeľný dom“, v ktorom sa poskytovali upokojujúce kúpele s ihličím. Ešte za Loischovho života pribudol hotel „Skalnatý potok“, „Vila Tatra“ a na pozemku súčasnej Esplanády stála budova v modernom slohu, ktorá dostala pomenovanie podľa svojho majiteľa „Vila Székely“. Tento objekt bol v roku 1904 úplne zničený požiarom. Zriadená bola aj kolkáreň a športové ihrisko. Po okolitých ihličnatých lesoch viedol niekoľko kilometrov dlhý udržiavaný chodník.

Hotel Svišťovka ("Morgás-villa")

Po Loischovej smrti nastal istý útlm, ale roku 1910 sa vedenia kúpeľov ujal Arpád Forberger, ktorý v roku 1912 na zhorenisku „Vily Székely“ stavia „Hotel Svišťovka“. Tento hotel bol postavený v secesnom slohu a bol prvým objektom v osade s elektrickým osvetlením a ústredným kúrením.

Vojaci čs. armády pri barakoch vojenského lazaretu krátko po 1. svetovej vojne

Vo vojnovom roku 1915 zriadili v Tatranských Matliaroch vojenský lazaret s liečebňou tuberkulózy. Jeho kapacitu rozšírili roku 1917 výstavbou drevených barakov v miestach, kde sú dnes dva hotely Hutník. Po 1. svetovej vojne sa tieto drevené baraky stali základom Vojenského liečebného ústavu.

Pamätník nemeckého spisovateľa Franza Kafku z Prahy

Po roku 1918 sa prevádzka kúpeľov v Matliaroch obnovila. V medzivojnových rokoch matliarske hotely naďalej pod lekárskym dozorom slúžili aj chorým návštevníkom. Prospekty z tohto obdobia ponúkali okrem hotelových služieb možnosť liečenia Basedowovej choroby, málokrvnosti, nervových a črevných chorôb. Príklad dvoch spisovateľov, Fraňa Kráľa a pražského Nemca Franza Kafku dokazuje, že tu liečili aj pľúcnu tuberkulózu. Kráľ práve počas matliarskeho pobytu roku 1925 sa začal systematickejšie venovať poézii. Kafka strávil v Tatranských Matliaroch osem mesiacov na prelome r. 1920 - 1921. Na pamiatku jeho pobytu odhalili roku 2001 pamätnú tabuľu s jeho reliéfnym portrétom na žulovom bloku.

30. roky - v pozadí Vojenský liečebný ústav pre pľúcne choroby

Medzivojnové roky boli významné z hľadiska výstavby Matliarov. Bola postavená budova hotelovo liečebného charakteru s názvom „Nová Vila“ a jej neskorším spojením tzv. "hospodárskej časti“ so „Svišťovkou“ vznikol komplex s hosťovskými izbami, liečebno-rehabilitačnými priestormi, jedálňou, kaviarňou, nočným barom. „Svišťovku“ roku 1937 asanovali a nahradili ju novým objektom, čím vytvorili sanatórno-hotelový komplex s kapacitou 300 lôžok v 175 izbách, ktorý uviedli do prevádzky pod názvom „Esplanade“ 1. júna 1938. Postupne bol vybudovaný aj nekrytý bazén napojený na teplú vodu z kuchynského bloku a dva malé rybníky, v ktorých sa chovali pstruhy a ktoré slúžili ako zdroj rozptýlenia pre vtedajších hostí. Vo všetkých budovách bolo zavedené ústredné kúrenie a osada nadobudla približne dnešnú podobu.

Tatranské Matiare - 30. roky

Po rozbití Československej republiky a počas existencie Slovenského štátu v roku 1939 sa zmenila klientela kúpeľov. Kúpele poskytovali služby nemeckej a maďarskej buržoázii. K tomu boli prispôsobené aj objekty, kde bolo najviac zábavných podnikov vo Vysokých Tatrách. Slovenský štát poskytol v Tatranských Matliaroch možnosť pobytu nemeckým a maďarským deťom, pobyt ktorých hradili rôzne spoločnosti.

Tatranské Matiare - 50. roky

Po druhej svetovej vojne prevzala vedenie štátom skonfiškovanej osady vojenská zdravotná správa. Prechodne tu bola nemocnica pre ranených vojakov, neskôr Vojenský liečebný ústav a po jeho presťahovaní do novovybudovaného areálu v Novej Polianke r. 1956 bola v Tatranských Matliaroch zriadená Vojenská ozdravovňa. Vzhľadom na to, že takmer všetky budovy ozdravovne boli značne opotrebované, začala postupná rekonštrukcia zariadenia. Niektoré objekty natoľko schátrali, že museli byť zbúrané. Po týchto úpravách a modernizácii predstavuje kapacita celého zariadenia až do dnešných dní 125 lôžok.

Tatranské Matiare - Esplanade

Rekreácie boli v prvej polovici 70. rokov postupne nahrádzané preventívnymi rehabilitáciami a začalo sa tiež s kúpeľnou liečbou. Od roku 1980 prešla celá ozdravovňa prevažne na liečebnú činnosť. Vzhľadom na túto skutočnosť bola Vojenská ozdravovňa 18. 1. 2001 premenovaná na Vojenské klimatické kúpele Tatranské Matliare.

Tatranské Matliare boli v minulosti obľúbeným miestom tatranských pobytov generála Ludvíka Svobodu aj v čase, keď bol prezidentom republiky. Odtiaľto podnikal náročné vysokohorské túry, vrátane výstupov na Gerlachovský štít. Atlét - bežec, plukovník Emil Zátopek sa tu pripravoval na svoje zlaté olympijské víťazstvá v Londýne a v Helsinkách.

Mateja Loischa – zakladateľa osady a kúpeľov pripomínajú miesta neďaleko kúpeľného zariadenia. Pri turistickom chodníku smerujúcom do Doliny Zeleného plesa vyviera Loischov prameň, o ktorom sa dlho tradovalo, že patrí k liečivým minerálnym vodám. A niekoľko metrov odtiaľ je pamätník, ktorý v roku 1910 dali postaviť Matejovi Loischovi vďační hostia.

V súčasnej dobe kúpele pôsobia pod názvom Klimatické kúpele Tatranské Matliare a sú jednou z prevádzok akciovej spoločnosti Vojenské zdravotnícke zariadenia so sídlom v Piešťanoch.