Zahranično-politické postavenie Slovenského štátu po jeho vzniku 14. marca 1939 bolo veľmi labilné. Obavy jeho vlády vzbudzoval postoj oboch susedných štátov, Maďarska a Poľska, ktoré po Mníchove získali na úkor Slovenska časť jeho územia. Okrem toho Nemecko nepriamo ponúkalo Poľsku ďalšie územia Slovenska ako „náhradu“ za odstúpenie slobodného mesta Gdaňsk a koridoru do Východného Pruska. Po poľskom odmietnutí sa Nemecko rozhodlo využiť územie Slovenska ako nástupnú priestor svojich ozbrojených síl k útoku na Poľsko.

Propagandistickým cieľom vpádu slovenskej armády do Poľska
bolo oslobodiť slovenské obce získané Poľskom od roku 1920.

Slovenská armáda mala byť podľa nemeckej žiadosti pôvodne využitá len na ochranu svojich hraníc, kde mala viazať poľské sily, napokon však postupovala aj na územie Poľska. Ako odmenu za účasť na agresii Slovensko získalo späť pohraničné územia na Kysuciach, Orave a Spiši, ktoré Poľsko zabralo v rokoch 1920, 1924 a 1938. Ľudácka propaganda prezentovala účasť jednotiek Slovenska na ťažení ako ochranu pred poľským agresorom, napriek tomu že ním bolo Nemecko, ako aj úsilím získať späť pohraničné územie, odstúpené Poľsku v nedávnej minulosti.

Argumenty o poľskom zábore pohraničných území Slovenska s väčšinou obyvateľstva slovenskej národnosti v predchádzajúcom období, ktorý vnímala verejnosť veľmi citlivo. To umožnilo ľudáckej vláde Slovenského štátu vydávať radikálne vyhlásenia a verbálne útoky proti Poľsku, predovšetkým však ospravedlňovať nemeckú a slovenskú agresiu vo vojne, ktorú agresori Poľsku nepovažovali za potrebné (ani formálne) vyhlásiť...