Venované pamiatke francúzskych bojovníkov v SNP - partizánov brigády J. Žižku
Bodina Hradná ... Klub priateľov Francúzska a Slovenska v Žiline ... Malá Čierna Vrchteplá

Spomienky Louisa Crosa na SNP

Október 1944 - Deportovaní z trestných prác po jeden a pol roku vo Viedni prichádzame do Dubnice nad Váhom, kam bola odvezená jedna časť viedenskej továrne. Dozvedáme sa, že na Slovensku existuje hnutie odporu a že Francúzi sa k nemu už pripojili.

13. január 1945 - Dvaja z našich súdruhov, Jean Pierre Delhomme a Zaba, odchádzajú do Liptovského Mikuláša, aby nadviazali kontakt s partizánmi. Zajali ich Nemci a deportovali vlakom. Prechádzajúc cez dubnickú stanicu, odhodili lístok, ktorým nám oznámili svoje zajatie.

Január 1945 - Brizárd a Bohin, ktorí odišli do Valaskej Belej nám po návrate oznamujú, že desať Francúzov chce odísť hneď a asi stovka o niekoľko dní. Tí desiati o pár dní aj odišli k partizánom. Boli medzi nimi - Laurens, Baraton, Saccadas, Bohin, Brizard, Latger, Grand, Ballet.

Francúzi v barakovom tábore

23. marec 1945 – Obkolesených strážami nás prevážajú vlakom zo Žiliny do Dubnice. Vracajú nás do továrne.

5. februára 1945 - O ôsmej hodine večer ušlo 180 Francúzov zo zajateckých barakov v Dubnici smerom na Valaskú Belú. Ja som šiel so skupinou, v ktorej sú Gaston Bajou, Robert Gary, Jacques Combelcan, Guy Fages, Jean Dumas. Prechádzame cez Lieskovec. Po celonočnom putovaní sme sa stretli s prvými partizánmi, s ktorými sme skoro ráno prišli do malého lazu vo Valaskej Belej. Tu sa zoznamujeme s Františkom Hejlom, ktorý nám povedal, že nám umožnia prejsť na východ, aby sme sa mohli vrátiť do vlasti. Francúzi potom odchádzali v niekoľkých skupinách, ktorých veliteľmi boli – Berniot, Parmentier, Teychenné, Gamberlin.

6. februára 1945 - O desiatej hodine večer sme odišli a pochodovali sme zasneženými horami.

7. februára 1945 - Prišli sme do Čiernej Lehoty, v ktorej sme pobudli tri dni, aby sme sa zoznámili so zbraňami. Sú tu partizáni rôznych národností: Česi, Slováci, Rusi, Maďari. Kyselica nás spolu s Jeanom Dumasom zaviedol do rodiny Bačíkovcov. Po troch dňoch odchádzame v noci z Čiernej Lehoty do asi 50 cm snehu. Ideme cez Valaskú Belú do Gápla. Tu nás rozdelili : vždy dvoch Francúzov k desiatim iným partizánom. Mňa do skupiny, ktorej velil Segin. Po dennom pobyte sa lúčime s Gáplom a po prešľapanej noci prichádzame do inej dediny, v ktorej mám stráž s Déličom.

12. februára 1945 - Touto dedinou sú Čičmany, známe svojou folklórnou tradíciou. Práve bol sviatočný deň, fašiangy, ale bol poplach, tak nás zaviedli hlbšie do hôr. Obyvatelia Čičmian bojujú proti Nemcom. Schádzame do Čičmian popoludní. Našli sme tam ranených i mŕtvych. František Hejl ma vyhľadal, aby som pomohol lekárke. Mal som preniesť debnu s liekmi. V jednom z Čičmianskych domov obväzujeme ranených.

14. februára 1945 - Ani v Čičmanoch sme sa dlho nezdržali. O 10. hodine večer odchádzame na dlhú cestu horami. Pochod popri Kľaku ( 1357 m ). Dlhý, dvadsaťhodinový pochod v hlbokom snehu s trojhodinovým výstupom. Smerom od frontu počuť delá. Na druhý deň večer prichádzame konečne do Kamennej Poruby v hlbokej zasneženej doline. O 3. hodine ráno vraj máme odísť. Ešte sme sa zdržali deň, aby sme si trochu obnovili sily a usušili šaty.

17. februára 1945 - O 3. hodine nasledujúceho dňa odchádzame z Kamennej Poruby dolinou, ktorou sme tam prišli. Vychádzame na kopec, na vrchole ktorého hmla a sneh zakrývali stopy. Odtiaľto neschádzame k Čičmanom ale k Valči. Oddych máme napoludnie na guľatine v lese. Večer prichádzame k Valči v turieckej doline. Kráčali sme na východ - k ruskému frontu. Zajtra chceme pokračovať týmto smerom.

18. februára 1945 - Na druhý deň však príkaz káže vrátiť sa tou istou cestou do hôr. Napokon zostávame v hore, lebo z Valče nám hlásili Nemcov. Zdržali sme sa tu niekoľko dní, spávame v snehu pod hviezdami, pri táborovom ohni.
Jacgues Combelcan a Raymond Laroche, ktorých odvelily z našej skupiny do Gápla s istým poslaním, nás medzitým dostihli. Zoznamujeme sa s ruským veliteľom ,, Pánom Komisárom“. Čoskoro ma odlučujú od najbližších francúzskych spoločníkov, ktorí odchádzajú inde, a ja musím zostať pri lekárke a jej taške s liekmi. Po tomto rozdelení moja skupina znova prechádza horou smerom ku Kamennej Porube. Tam sme sa však nedostali, lebo musíme budovať chatrč z guľatiny hlboko v porubskej doline. Do tohoto tábora, ktorý začali budovať už iný pred nami, prichádzame večer. V malom údolí, v príkrych brehoch sa dávame do stavania chatrč z jedlí. Celkom boli štyri. Dlhé dni sme boli hosťami ľadových hôr, takmer bez stravy, striedajúc sa na stráži. František Hejl ma jedného dňa oslobodzuje od tašky s liekmi a dáva mi pušku. Dlhé hrozné dni zimy, hladu a dyzentérie. Keď som jedného dňa stál na stráži v úžine nad dedinou spolu s jedným Slovákom od Trnavy, prichádzali po nás a zdalo sa mi, že sa situácia mení : všetci odchádzajú okrem Francúzov. A bolo tomu tak. Ostatní krajania sa k nám pripájajú toho istého večera. Je medzi nimi aj Soula, ktorý má spálené ruky.

Tri týždne kráčame skrytí v hlbokej doline Poruby v hrôzostrašných podmienkach. Je nás asi päťdesiat. Všetko Francúzi. Z času na čas chodia hliadky do dediny, aby si vyprosili trochu potravy. Keďže sme veľmi oslabený dyzentériou aj všami, mňa a Souleho oslobodili od stráže. Jednej noci pobadali, že strecha našej chatrče horí a my sa musíme vzdialiť od požiaru, pretože granáty, ktoré sú tam skryté, by mohli vybuchnúť. Mnohí z priateľov utekajú.

4. marec 1945 - Ruský veliteľ, ktorého stretli dvaja či traja naši súdruhovia v Porube, nám navrhuje, aby sme sa pridali k jeho skupine. Tento Rus z Voroneže sa volá Voloďa. Pripájame sa teda k nemu. Pomohlo nám niekoľko dní, strávených v roľníckych rodinách v dedine. Ale stále bolo treba unikať do bunkrov, lebo vlasovovci robia vpády na koňoch do Kamennej Poruby. Niekedy unikáme v noci, podnikáme dlhé vyčerpávajúce pochody v nedozerných zasnežených lesoch. Jednej noci medzi 10. hodinou večer a 3. hodinou ráno prechádzame dokola celou oblasťou, rozprestierajúcou sa medzi Kamennou Porubou, Rajcom a Rajeckými Teplicami.

9. marec 1945 – Odchádzame s Kamennej Poruby na dlhú výpravu, ktorá trvá 8 dní. Išli sme spomínanou oblasťou, vedení Voloďom a Rumenom, iným Rusom; prechádzame popri Konskej, bez toho, aby sme do nej vošli. Dostávame sa do veľkej doliny, menej zasneženej. Pri Rajeckých Tepliciach v Jasenovom o 6. hodine ráno prechádzame z druhej strany rieky uzavretú cestu. O 8. hodine sme v Malej Čiernej. Tam som sa zosunul do príkrej doliny a nechal som prejsť všetkých dopredu. Neskôr ich dobieham.
Po prejdení jednej úžiny, o 10. hodine ráno, prichádzame do Bodiny a zastavujeme sa v domoch. Po desiatich minútach po našom príchode je vyhlásený poplach. Prichádzajú vlasovovci na koňoch. Unikáme do hôr. Strieľajú na nás, ale máme náskok, nikoho našťastie nezasiahli.
Neprestajne sneží a my prenikáme horou, ktorá oddeľuje Bodinu do Vrchteplej. Prichádzame do Vrchteplej, potom do Hradnej a napokon o štvrtej popoludní, prejdúc na druhú stranu, sa zastavujeme v malej chudobnej dedinke. Šli sme, lepšie povedané bežali, 18 hodín takmer bez zastavenia od Kamennej Poruby.

10. marec 1945 – Štyri alebo 5 dní zostávame v malej biednej dedinke, aby sme sa usušili, prezliekli, striedajúc sa na stráži každú polhodinu vo dne i v noci. Táto obec je mimoriadne pochmúrna a jej obyvatelia sú v núdzi.

15. marec 1945 – Vraciame sa do Vrchteplej, ktorá je pohostinnejšia a v ktorej nás ubytovali v škole. Sme nútený stále žobrať – nemáme stravu. Od nasledujúceho dňa Voloďa nariaďuje, aby sme s Rumenom zišli do Kamennej Poruby a tam zašli k Popovovi, veliteľovi, ktorý nám dá zbrane.

16. marec 1945 – Opúšťame teda Vrchteplú, ideme opačným smerom – do Bodiny. Tam nás na druhý deň napadli vlasovovci. Zastavujeme sa v Malej Čiernej, kde zostávame jeden deň. Konečne svieti slnko ! Obyvatelia sú tu vyľakaní našou prítomnosťou a poplachy sú tu početné. S Gastonom Bajom nás veľmi dobre prijali v rodine Štefana Lišku. Dvoch Francúzov zajali Nemci pred niekoľkými dňami v tejto dedine a poslali ich do Dubnice. V noci odchádzame z Malej Čiernej. Znovu do doliny, znovu prechádzame Jasenovým. Spojka nám potvrdila, že prechod je voľný. Spúšťame sa dolu z hôr, do hlbokého snehu, kráčame pri svite mesiaca ešte skôr, ako sme našli Kamennú Porubu. Zdá sa mi, že sme nespali už 6 týždňov poriadne.

20. marec 1945 – Blúdime v lese po celý deň, napokon ideme smerom do Kamennej Poruby, ale nedostaneme sa tam, lebo v týchto dňoch tam vlasovovci chodia veľmi často. Treba nám ísť do bunkrov, už dva týždne prázdnych a stráviť tam noc bez ohňa a stravy.

21. marec 1945 – Jedna hliadka, ktorej som členom, schádza do Kamennej Poruby po stravu. Šiesti sme – Rouquette, Verré, Dalmas, Hanon, Bajou a ja. Je teplo, sneh sa začína topiť. Na polceste medzi bunkrami a dedinou nás čakali a ostreľovali vlasovovci. Verrého, ktorý šiel vpredu, zabili. Dalmas mal ranené brucho a mne guľka škrabla nos. Zajali nás. Vzali nám hodinky. Jeden z nich mi rozbíja okuliare a po výstrele samopalom sa hádžem na zem. Nemeckí poddôstojníci si nás zhnusene prezerajú. Odviedli nás do Rajca a nechali nás nastúpiť do radu pred jedným domom. Ľudia sa zbehli ... Neskôr nás naložil do autobusa, ktorým nás zaviezli do Rajeckých Teplíc. Tam nás vypočúvajú. Snažili sa od nás získať, kde sú partizánski velitelia Popov a Klokov.

22. marec 1945 – Odviezli nás do žilinskej väznice, v ktorej sme natlačení štyridsiati v jednej cele. Stretávame sa tu so Saccadom, ktorý má rozbitú bradu od strely, aj so Slovákom od Trnavy, ktorého som poznal. V Žiline meníme väzenie, znova nás vyšetrujú.

Prostredie v tábore Francúzov

23. marec 1945 – Obkolesených strážami nás prevážajú vlakom zo Žiliny do Dubnice. Vracajú nás do továrne.

30. marec 1945 - Štyria priatelia – Gary, Fages, Loubert a Dumas, ktorých zajali hneď po nás, prichádzajú taktiež do Dubnice. Oznamujú nám smrť Laurensa a Janona.

1. apríl 1945 - Závod v Dubnici zatvárajú a rušia jeho prevádzky, pretože sa blíži Sovietska armáda.

Apríl 1945 - Žijeme v Dubnici. Ako sa dá.

Koniec apríla - Odchádzame vlakom smerom na západ, k Prahe.

Začiatok mája 1945 - Prichádzame do Prahy vo chvíľach, keď sa mesto zažína oslobodzovať. Zúčastňujeme sa oslobodzovacích bojov. Sovietská armáda prichádza do Prahy 11. mája.

Vojna sa skončila v Prahe - Luis ide domov...

23. marec 1945 – Obkolesených strážami nás prevážajú vlakom zo Žiliny do Dubnice. Vracajú nás do továrne.

6. jún 1945 - Prichádzame do Francúzska. Domov. Medzi svojich.

Louis Cros, 14, rue Fréderic Mistrál, 81000 ALBI France


<<<  späť
Aktualizované 28. 9. 2009