Po presune 11. čs. pešieho práporu - Východného do Egypta a splnení úloh strážnej služby sa zúčastnil od 1. júna do 22. októbra na operácii v Sýrii proti koloniálnym jednotkám vichystického Francúzska. Územie Sýrie a Libanonu boli vytvorené po 1. svetovej vojne a rozbití Osmanskej ríše. Ich krajiny boli zverené ako mandátne územia Francúzska, ktoré ich malo riadiť až do doby, keď ich obyvateľstvo bude pripravené a schopné vládnuť si samo. Územie Sýrie riadilo a využívalo Francúzsko aj po kapitulácii v júni 1940. Jeho guvernérom sa stal generál Mittelhauser, ktorý sa nepridal k odboju generála de Gaula, ale podporoval vládu maršala Pétaina.

Mapa bojiska v Sýrii - po "kliknutí" sa zväčší.

Nemecko cieľavedome podnecovalo a aktívne podporovalo arabský nacionalizmus rozhlasovou propagandou aj vysielaním svojich agentov, ktorí vykonávali sabotáže ropovodov a dodávali aj zbrane arabským nacionalistom. Keď sa situácia v Sýrii aj v Libanone stala neúnosnou, britský vojnový kabinet sa rozhodol vojensky zakročiť - obsadiť Sýriu aj Libanon. Na ich územie mali byť vyslané britské aj austrálske jednotky pripravované na ofenzívu v Západnej púšti, jednotky generála de Gaulla, britské jednotky z Iráku ( zložené hlavne z indických vojakov ) ako aj 1. čs. peší prápor Východný. Operácia Exporter sa začala na začiatku júla 1941.

Pred prvosledovými silami postupovali malé skupiny židovskej dobrovoľnej organizácie Hagana, ktoré mali strážiť mosty a komunikácie. Vďaka tomuto mohli prvosledové jentotky postupovať rýchlejšie, aj keď odpor Francúzov bol väčší než sa očakávalo. Najurputnejší odpor kládli najmä jednotky francúzskej cudzineckej légie, ktoré bojovali aktívne do poslednej chvíle. Po prelomení vichistickej línie tzv. levantskej armády v Sýrii britskými vojskami a jednotkami Slobodných Francúzov zavreli bojujúce strany dohodu o kapitulácii. Po nej sa príslušníci Levantskej armády, ktorí odmietli prestúpiť k Slobodným Francúzom, mohli vrátiť sa loďami do Alžírska, ovládaného kolaborantskou vládou vo Vichy.

Na bojoch v Sýrii sa v zostave britskej 23. brigády zúčastnil aj 11. čs. peší prápor - Východný. Do Sýrie sa začali presúvať 24. júna a od 1. júla kryli postup 25. australskej divízie smerom na Bejrút. Čelili tam cudzineckým legionárom aj leteckým útokom a utrpeli tam aj svoje prvé bojové straty. Neskôr sa ukázalo, že medzi legionármi bojovali aj niekoľkí Česi a Slováci - väčšina z nich prešla po uzatvorení prímeria k čs. práporu. Časť z nich sa však nedokázala prispôsobiť životu v normálnej vojenskej jednotke a vrátili sa späť do légie.

Pásové obrnené vozy typu "brencarier" v Sýrii
( po "kliknutí" sa foto zväčšia )

Po Dentzovej [1] kapitulácii vykonávali čs. vojaci strážnu službu aj hliadkovú činnosť na sýrsko-tureckom pohraničí. Viac ako polovica mužov čs. práporu ochorela na maláriu. Výzbroj práporu bola doplnená o brencariery, pásové obrnené vozy s guľometmi typu Bren. Ich posádky tvorila tzv. dôstojnícka záloha. Tvorili ju dôstojníci, ktorým sa už "neušli" funkcie veliteľov rôt ani čiat a museli preto slúžiť ako radoví vojaci. Svedčilo to však o ich zmysle pre povinnosť.

Účasť na bojoch čs. práporu v Sýrii podľa veliteľa práporu pplk. Karla Klapálka posilnila bojové odhodlanie jeho vojakov, ktorí získali prvé bojové skúsenosti v podmienkach polopúšte.

Poznámky :

[1] Veliteľom vichistickej Levantskej armády bol generál Henri Dentz. Po kapitulácii odmietol de Gaulovu ponuku na vstup medzi Slobodných Francúzov a mohol evakuovať väčšinu svojich vojsk do Alžírska, ovládaného kolaborantskou vládou vo Vichy. K slobodným Francúzom sa pridala asi jedna sedmina vojakov Levantskej armády.