V dôsledku nárastu nespokojnosti obyvateľov Ruska s vojnovými pomermi v krajine sa cár Mikuláš II. rozhodol 15. marca 1917 odstúpiť. Pre problémy s jeho následníctvom prevzala 23. marca (podľa juliánskeho kalendára 3. februára) výkonnú moc v štáte Dočasná vláda na čele s kniežaťom Georgijom Ľvovom. Keď jej minister zahraničia P. Miliukov vyhlásil 18. apríla, že Rusko bude pokračovať vo vojne až do úplného víťazstva, vypukli v krajine búrlivé demonštrácie občanov aj vojakov, vyčerpaných dôsledkami bojov na frontoch. Po vládnej kríze sa však vládna koalícia sa rozpadla a 2. júla sa jej novým premiérom sa stal Alexander F. Kerenskij, ktorý bol vo Ľvovovej vláde druhým ministrom vojny. Súčasťou zmien vývoja situácie v Rusku bol aj vznik revolučných orgánov robotníckych, roľníckych a vojenských zástupcov, tzv. sovietov (rad), ktoré sa výrazne podieľali na radikalizácii pomerov v štáte. Podrobnejšie informácie sú tu : Aj prvá ruská revolúcia bola nežná

Demonštráciou robotníčok Putilovových závodov v Petrohrade
1. februára 1917 sa začala tzv. februárovej revolúcie v Rusku

Jedným z najvážnejších dôsledkov urýchlenej "demokratizácie" v armáde bolo rozhodnutie, že vojaci mimo službu už nemusia poslúchať svojich veliteľov a že sa môžu ako „slobodní občania“ zúčastňovať politických mítingov. Ozbrojené sily Ruska tak boli vystavené nekontrolovateľnému vplyvu z demagógov rôznych politických smerov, medzi ktorými výrazne rozvratné ciele mala strana tzv. boľševikov, financovaná Nemeckom. Ich vodcu V. I. Uljanova - Lenina dopravili v apríli 1917 do Ruska aj s veľkou sumou v zlatých markách, ktoré mali jeho strane pomôcť získať moc v štáte. Nemci si od víťazstva boľševikov sľubovali, že po ich úspešnej revolúcii Rusko vystúpi z vojny a Centrálne štáty tak budú môcť presunúť svoje vojská z východného frontu na západný.

Demonštrácia proti vojne v Petrohrade vo februári 1917

Na začiatku mája získali predstavitelia čs. odboja od Dočasnej vlády povolenie vytvoriť svoju armádu na území Ruska. Realizáciu ich cieľa však ohrozil nárast pacifizmu v radách ruských politikov, ktorí chceli dosiahnuť od Ústredných mocností, ktoré ovládali veľké územia Ruska „mier bez anexie a kontribúcií.“ O mesiac neskôr bol ďalší nábor do čs. národných jednotiek zastavený, lebo niektorí členovia Dočasná vlády ich považovali za pozostatok už zvrhnutého cárskeho režimu. Ďalšie rozširovanie čs. jednotiek v Rusku sa spomalilo a hrozilo rozpustenie už existujúcich. Ústredné mocnosti však návrh mieru bez anexie a kontribúcií odmietli a preto sa Dočasná vláda rozhodla vyhnať vojská Ústredných mocností novou ofenzívou a až potom presadiť svoju predstavu o dosiahnutí mieru. K realizácii svojho rozhodnutia bolo však treba najskôr zastaviť rozklad ruskej armády.

Plagát opozície : Ako Nemci vypustili boľševika na Rusko

Dočasná vláda chcela súčasne splniť aj svoje záväzky voči Dohode otvoriť jarnú ofenzívu na východnom fronte a plánovanú ofenzívu, nazvanú neskôr po Kenskom, konečne uskutočniť. K jej uskutočneniu bola vybraná boľševickou agitáciou proti vojne ešte nie celkom rozložená juhozápadná časť východného frontu. Do útoku mali byť nasadené oddiely z dobrovoľníkov, ktoré mali svojim nadšením a elánom strhnúť aj ostatné jednotky. Prihlásili sa k nim všetky 3 čs. strelecké pluky a brigáda tak mala prvý krát bojovať spoločne ako jeden celok radových streleckých jednotiek. Do tej doby jej jednotky pôsobili samostatne ako pridelené prieskumné oddiely a na svoj prvý boj v úlohe radovej pechoty neboli ani vycvičené, ani vyzbrojené.

Súvisiace externé informácie :