Ruskí historici pokračujú v „objavovaní“, alebo lepšie povedané, v novom spracúvaní dejín Občianskej vojny v Rusku ( 1917–1922 ) a úlohy Československého armádneho zboru v rokoch 1918–1920, čo je dôležitou súčasťou tohto konfliktu. Významnú úlohu tu zohrávajú jednak vysokoškolské ústavy a vedecké pracoviská na Urale a v Sibíri, Permské oblastné múzeum, ďalej múzeá, školy a ústavy v Kungure, Jekaterinburgu a v ďalších mestách, špecializovaný historicko-archívny časopis Retrospektíva a viaceré kluby vojenskej histórie v tejto oblasti. Svedčí o tom nielen živá publicistická činnosť zameraná na uvedenú problematiku, ale aj v poradí už tretia medzinárodná konferencia na tému „Občianska vojna na Urale“, ktorá sa tentoraz uskutočnila netradične v múzeu GULAGu pri Permi, ktoré sa nachádza v bývalom nápravnom „Zariadení – tábore č. 36“ asi 100 km východne od Permi v dňoch 28.– 29. septembra 2013.

Jedným z najvýznamnejších súčasných ruských znalcov špecializujúcich sa najmä na udalosti v rokoch 1917 – 1920 na Urale a Sibíri je ruský historik Aleksandr Michajlovič Kručinin z Jekaterinburgu, ktorý v posledných rokoch zúročuje svoje dlhoročné štúdium prameňov a získané hlboké znalosti v celom rade publikácií referujúcich o bojoch v oblasti Uralu, Jekaterinburgu, Permi atď. Kručinin s pre neho príznačnou podrobnosťou, založenou na svedomitej príprave a dôkladnej znalosti ruských aj československých dokumentov, sa vo svojich prácach zaoberá „zradnosťou, či nestálosťou vojnovej šťasteny“ na príklade bojových operácií v oblasti Šadrinska, jazera Tavatuj a aj na iných miestach v lete 1918. Kručinin pokračoval v ďalšom výskume, pričom sa opieral aj o pomoc členov klubov vojenskej histórie „Štandart“ zo Šadrinska, „Horský štít“ z Jekaterinburgu a „Priateľov Karla Vašátka“ z Prahy. Táto plodná spolupráca vyústila do niekoľkých publikácií a je tak ďalším zo svedectiev o prínose vojenských historických klubov, ktoré sa zameriavajú nielen na často kritizovanú „hru na vojakov“ v rámci historických rekonštrukcií významných bitiek v dobových uniformách, ale venujú sa aj vážnej vedeckej práci – výskumu v archívoch a následnému sprístupňovaniu výsledkov svojej práce v publikáciách, výstavách a aj na prednáškach či vedeckých konferenciách.

Na nedávnej konferencii na prezentoval Kručinin výsledky svojho najnovšieho výskumu, ktorý zameral jednak na pomerne úspešné pôsobenie veliteľa červenoarmejcov v tejto oblasti Lotyša Eduarda Petroviča Berzina ( 1894–1938 ), neskôr čekistu a zakladateľa trestaneckého tábora Višlag ( 1926 ) na severnom Urale a jednak na boje v oblasti povodia rieky Nejvy. Úlohou Višlagu bolo predovšetkým zabezpečiť dostatok lacných pracovných síl pre tamojšie nové papierenské a celulózové kombináty, čo sa mu aj podarilo. Tamojší väzni žili v relatívne dobrých podmienkach – dostávali mzdu, slušnú stravu, mali kiná, knižnice a diskusné kluby. Neskôr sa však Berzin pričinil aj o založenie jedného z najkrutejších trestaneckých táborov na Kolyme ( stavba ciest a ťažba zlata ), ale jeho osud napriek tomu nezvratne smeroval k záverečnej tragédii ( v roku 1938 ho v rámci stalinských čistiek medzi veliteľskými kádrami sovietskych ozbrojených síl, represívneho i administratívneho aparátu zastrelili v Moskve ).

Nesmierne zaujímavé sú tie kapitoly Kručininových prác, kde sa zaoberá aj metodologickými a interpretačnými problémami spojenými s problematikou Občianskej vojny v Rusku a úlohou československých légií v Rusku po prevzatí moci boľševikmi v novembri 1917. Autor uvádza konkrétne príklady toho, ako sa z desiatky rokov pretrvávajúceho falšovania, produkovania poloprávd a dezinterpretácií, zamlčovania alebo otvoreného klamania utkala takmer neprehľadná pavučina, ktorá ešte stále zakrýva pravú a objektívnu podstatu vecí, udalostí a úlohy historických osobností tohto obdobia. Kručinin to približuje charakteristikou prezrádzajúcou dobrú znalosť psychológie československých dobrovoľníkov a ich ešte v lete 1918 neotrasenú bojovú morálku :„Ráno 11. júla 1918 červení prinútili dobrovoľníkov Kurganského oddielu ustúpiť o niekoľko vierst na východ od stanice Dalmatov, kde sa legionári začali znovu organizovať. Pomaly, po skupinkách i jednotlivo prichádzali aj bieli. Medzi poslednými prišiel veliteľ oddielu František Hrabčík. Bol otrasený krutým neúspechom a aj veľkými stratami; nepovediac nič, ľahol si do trávy. Po krátkom oddychu vstal a opýtal sa: ´No, bratia, čo teraz spravíme?´ - ´Pôjdeme znovu,´- znela jednohlasná odpoveď.“

Treba aj nám, rovnako ako tým neznámym dobrovoľníkom „ísť znovu“ a pokúsiť sa rozhrabať tieto prekážky navŕšené na ceste k pravde, uzatvára Kručinin túto pasáž jednej zo svojich kníh.

Článok začína v jeho 1. časti