Z iniciatívy Klubu vojenskej histórie protifašistického odboja a Posádkového klubu Trenčín sa dňa 8. júna 2015 uskutočnilo v kasárni bývalého c. k. pešieho pluku 71 spomienkové stretnutie. Stretnutie sa konalo pri príležitosti 97. výročia popravy 44 slovenských vojakov 41. doplňovacej formácie pluku v Kragujevci pri pamätníku popravených vzbúrencov. Po návrate z ruského zajatia a doplnení nováčikmi mali byť poslaní na taliansky front : viac >>>

Otvorenie spomienkového stretnutia dňa 8. júna 2015
( po kliknutí sa foto zväčšia )

Deväťdesiatsedem rokov uplynulo odvtedy, ako sa na sklonku 1. svetovej vojny v srbskom mestečku Kragujevac vzbúrili príslušníci trenčianskeho c. k. pešieho pluku 71. Volali ho aj drotársky pluk, pretože mužstvo pluku tvorili odvedenci z Trenčianskej, Oravskej a Turčianskej župy. Členovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, Klubu vojenských veteránov, delegácia Veliteľstva pozemných síl OS SR vedená zástupcom veliteľa pozemných síl brigádnym generálom Jurajom Krištofovičom a členovia Jednoty dôchodcov na Slovensku si v pondelok 8. júna položením kvetov pri pamätníku v trenčianskych Kasárňach SNP pripomenuli 97. výročie kragujevskej vzbury. Na spomienkovom akte bol prítomný aj účastník druhej svetovej vojny 94-ročný Štefan Šteflovič, ktorý s predsedom OblV SZPB Trenčín Jánom Holičkom a Ivanom Gašparíkom položil veniec pri pamätníku pripomínajúcom túto tragickú udalosť.

Účastníci spomienkového stretnutia pri pamätníku popravených
( po kliknutí sa foto zväčšia )

Nespokojnosť vojakov vyústila do revolty

„Vzbura slovenských vojakov v srbskom Kragujevci bola najväčšou spomedzi tých, ktoré v tom čase vypukli v rakúsko-uhorskej armáde,“ uviedol vo vystúpení predseda KVH-PFO aj ZO SZPB Trenčín 1 Miroslav Ondráš a pokračoval: „Na jar r. 1918 sa do Kragujevca vrátilo asi 2400 slovenských vojakov z ruského zajatia. Z týchto navrátilcov vytvorili 41. pochodovú formáciu, ktorá mala 10. júna odísť na južný front v Taliansku. Únava zo strádania v ruskom zajatí, zo zlého zaobchádzania a zásobovania potravinami a do toho odchod na južný front, vzbudzovali vo vojakoch odpor voči vojne, monarchii a vytvárali výbušnú situáciu. Stačil konflikt medzi nováčikom Martinom Riljakom z Hornej Maríkovej a rotmajstrom Antonom Bednárom, aby 2. júna vypukla vzbura. Spustila sa lavína, ktorá sa už nedala zastaviť. Vzbúrenci sa zmocnili pušiek a guľometov, prepadli železničnú stanicu, prerušili telefonické spojenie, zničili štábne dokumenty a zoznamy mužstva, ale nedobyli muničný sklad, čo rozhodlo o ich neúspechu. Napokon sa pre nedostatok streliva vzdali, pretože zle na nich zapôsobila aj delostrelecká paľba. O piatej hodine ráno 3. júna boli kasárne obsadené a vzbura potlačená. Medzi vzbúrencami bolo päť mŕtvych, na opačnej strane len zopár zranených.“

Štyridsiatim štyrom trest smrti

Neskôr ráno muselo asi tritisíc mužov z náhradnej roty nastúpiť na kasárenský dvor. Vyzvali ich, aby sa dobrovoľne prihlásili tí, ktorí vzburu začali a tí, ktorí sú ochotní o všetkom informovať vyšetrovateľov. Stanný súd 8. júna z osemdesiat jeden obvinených mnohých odsúdil na viacročné tresty väzenia a štyridsiatich štyroch slovenských vojakov na trest smrti. Problémom ale bola popravná čata - nik sa dobrovoľne nehlásil. Celý náhradný prápor 71. pešieho pluku to striktne odmietol. Hádzaním kockou vybrali 80 mužov z 1. bosniansko-hercegovinského pluku a dali im bohatý prídel stravy a alkoholu. Polovici čaty prikázali mieriť odsúdeným na hlavy a druhej na hrude.

Poprava a pochybná cisárska milosť

Popravu vykonali na Stanovljanskom poli – starej srbskej strelnici vzdialenej asi kilometer od mesta. Sem popravná jednotka pod bajonetmi viedla odsúdených. Do čela sprievodu sa na bielom koni postavil plukovník Marx a ďalší dôstojníci, bubeníci išli úplne vzadu. Smutný sprievod prešiel mestom, obklopený miestnym obyvateľstvom. Na popravisku odsúdených rozdelili do dvoch skupín po dvadsaťdva mužov. Prvá stála, druhá si musela kľaknúť. Odsúdeným prečítali rozsudok smrti, kňaz odriekal poslednú modlitbu, ktorí si to želali, zaviazali im oči. Na pokyn plukovníka Marxa sa popravná čata priblížila na desať krokov pred kľačiaci rad – farár odsúdených vyspovedal a Bosniaci strieľali. Krátko po tejto masakre dorazil kuriér s cisárovou milosťou pre odsúdených. O akú „milosť“ išlo svedčí to, že rodinám popravených boli hneď zastavené vojenské podpory. Po vojne bol na cintoríne popravených vojakov vybudovaný pamätník : viac >>>

Pomník popraveným vojakom v kasárni SNP


Kasáreň bývalého "drotárskeho" pešieho pluku v Trenčíne. Pamätník 44 popraveným
slovenským vojakom 41. pochodovej formácie v dnešnej Kasárni SNP - súčasný stav
( po kliknutí sa foto zväčšia )

„Členovia KVH - PFO a ZO SZPB 1 v Trenčíne kragujevskú vzburu považujú za neoddeliteľnú súčasť boja slovenského národa za slobodu a za súčasť histórie Mesta Trenčín a jeho vojenskej posádky. Preto sme v Posádkovom klube OS SR inštalovali výstavku pri príležitosti 97. výročia vzbury,“ ukončil vystúpenie Miroslav Ondráš.

Pamätná tabuľa Jána Faba a jej umiestnenie v Trenčíne - Kubre

Pamätník popraveným

Neskôr bol v trenčianskych kasárňach postavený pamätník venovaný štyridsiatim štyrom vojakom bývalého c. k. 71. trenčianskeho pešieho pluku a ich mená vytesané na tabuli. Medzi nimi je aj meno des. Jána Faba z Kubrej, vojaka Štefana Ráca z Kubrice ( dnes mestské časti Trenčína ), vojakov Jozefa Laša z Petrovej Lehoty, Jozefa Hrotka z Hornej Súče, Jána Pitnera z Trenčianskych Teplíc, Jána Križana z Chocholnej a Štefana Bednárika z Beckova.

Pamätná tabuľa Štefana Ráca a jej umiestnenie v Trenčíne-Kubrici

Podobné pamätné tabule boli odhalené aj ostatným vojakom, účastníkom vzbury, popraveným v Kragujevci v ich rodných obciach v roku 1958 na území bývalého Trenčianskeho okresu. Súvisiace informácie :