proti nemeckým fašistom v druhej svetovej vojne ( 1. časť životopisu ) V máji tohto roku sme si pripomínali už 71. výročie skončenia 2. svetovej vojny v Európe. Mojím článkom chcem našich občanov, ale aj ostatných čitateľov obecných novín zoznámiť so životným príbehom mladého skromného hrdinu, jediného zo Stankoviec, čo bojoval so zbraňou v ruke v 1. Československom armádnom zbore v Sovietskom zväze proti nemeckým fašistom, zúčastnil sa Karpatsko-duklianskej operácie od 8. septembra 1944, oslobodzovania Slovenska a svoju bojovú činnosť ukončil v Prahe v máji 1945. Čatár Pavel Hudec sa narodil v roľníckej rodine 10. apríla 1921 vo Veľkých Stankovciach rodičom Jánovi a Anne, rodenej Ďurišovej. Otec Ján bol vzdelaný človek s prirodzenou inteligenciou. Bol uvedomelým Slovákom a hrdo sa hlásil k novovzniknutej prvej Československej republike v roku 1918. V obci požíval úctu a vážnosť. Pre tieto vlastnosti bol dlhoročným starostom obce. Matka Anna, zbožná, citovo založená a pracovitá žena, vytvárala najlepšie podmienky pre výchovu detí v rodine. Rodičia žili v harmonickom manželstve v láske a v porozumení. ( V roku 1972 sa zlúčili pôvodne samostatné obce Malé Stankovce, Veľké Stankovce, Sedličná a Rozvadze do jednej spoločnej obce Trenčianske Stankovce. Obec sa nachádza v západnej časti horskej sústavy Západné Karpaty na severovýchode Trenčianskej kotliny. ) V takomto rodinnom prostredí vychovávali mladého Pavla. Základné vzdelanie získal v miestnej ľudovej škole s dobrým výsledkom. Konfirmovali ho v evanjelickom chráme Božom v Malých Stankovciach 28. apríla. 1935. Po skončení školskej dochádzky pracoval s rodičmi na ich gazdovstve. Veľkým zásahom do života celej rodiny, ako aj jeho samého, bolo rozbitie Československej republiky a vznik Slovenského štátu. On a jeho rodičia mali vážne výhrady k jeho vzniku s nedemokratickým smerovaním. Pred nástupom na vojenskú službu bol Pavel už demokraticky zmýšľajúci mladý muž, slušne vychovaný , veriaci, dostatočne vzdelaný a pre svoje vlastnosti veľmi obľúbený ako u mladých, tak aj starších Stankovčanov. Služba v slovenskej armáde, vyslanie do vojny proti Sovietskemu zväzu Po odvode v marci 1942 ho povolali 1. októbra 1942 k 1. Jazdeckému priezvednému oddielu do Bratislavy a vyslali do poddôstojníckej školy. Po jej skončení 15. mája 1943, už 16. mája, ho premiestnili k Motorizovanému priezvednému oddielu do štábnej eskadróny v Trnave s určením ako doplnok pre Rýchlu divíziu, neskoršie 1. pešiu divíziu, ktorá bojovala na Kryme spolu s nemeckými jednotkami proti Červenej armáde. Železničný transport z Trnavy na Krym vypravili 22. júna 1943. Trať viedla cez Žilinu, Bohumín, Krakov, Przemysl, Lvov, Vinicu, Dnepropetrovsk, Záporožie, Melitopol do vykladacej stanice Nová Alexiovka dňa 29. júna 1943. Urazil temer 2000 km. Jazdecká jednotka slovenskej armády v 2. svetovej vojne Po príchode na Krym sa spolu so svojou jednotkou podrobil ďalšiemu všestrannému výcviku, zúčastňoval sa taktických cvičení, bránil pobrežie Krymu, ochraňoval železničnú trať na rôznych jeho miestach. V polovici októbra 1943 sa so svojou jednotkou nachádzal v Brilovke už v Nogajskej stepi. Tu 28.októbra 1943 dostal jeho útvar bojovú úlohu, obsadiť a brániť osadu Oľgijevku pred útočiacou sovietskou armádou zo smeru Melitopola. Ráno 30. októbra 1943 v Oľgijevke on aj jeho spolubojovníci odmietli bojovať proti Červenej armáde a dobrovoľne prešli do zajatia kozákov generála Kiričenka, veliteľa 4. gardového jazdeckého zboru. Z Priezvedného oddielu, ku ktorému patril, dobrovoľne prešlo do zajatia asi 450 osôb. Celkom v tých dňoch z 1. pešej divízie slovenskej armády dobrovoľne prešlo do zajatia 2 177 osôb, čo bola 1/5 celkového stavu. Zajatecký tábor číslo 82 v Usmani Po dobrovoľnom prechode do zajatia hlavnú časť príslušníkov 1. pešej divízie, 1793 vojakov a dôstojníkov, presunuli železničným transportom do tábora v Usmani. Presun začal 18. novembra z Timošejevky a skončil 25. novembra 1943. On a väčšina príslušníkov Priezvedného oddielu v počte približne 400 vojakov a dôstojníkov išla do tábora peši. Peší pochod viedol po rozbitých frontových cestách od 31. októbra do 25. novembra 1943 z Oľgijevky cez Vasiliuk, Dnepropetrovsk, okolo Charkova, cez Belgorod, Starý Oskol, Voronež do Usmane. Spočítal som, že prešli viac ako 800 km! Denne musel spolu s ostanými prejsť 40 – 60 km. Pochodovali v zime hladní, smädní a uzimení. Zabezpečiť pre nich stravu, pitnú vodu, ubytovanie, nehovoriac o lekárskej starostlivosti bolo nad sily ich eskorty. Do zajateckého tábora dopochodoval na pokraji úplného vyčerpania. Nebol sám! Doposiaľ sa mi nepodarilo zistiť, prečo táto časť pochodovala do tábora peši a nebola zaradená do železničného transportu. V zajateckom tábore sa jeho životné podmienky rapídne zlepšili. Hneď po príchode ho dezinfikovali, okúpali a nakŕmili. Ubytovali ho vo vykúrenej tehlovej budove s primeraným zariadením. Dobré životné podmienky v tábore mali blahodarný vplyv na jeho duševný a fyzický stav po celú dobu pobytu. Zapojil sa tu do osvetovej činnosti, počúval prednášky agitátorov-Slovákov, predovšetkým Mareka Čuleňa a nadporučíka Pavla Gajdoša, prečo je treba so zbraňou v ruke bojovať v československej jednotke v Sovietskom zväze za oslobodenie Československej republiky. Patril medzi 2151 vojakov a dôstojníkov slovenskej armády, ktorí podpísali „Prevolanie k slovenskému národu a armáde“ 29. decembra 1943 v tábore Usmani, kde sa vyjadrili bojovať so zbraňou v ruke ako dobrovoľníci proti nemeckým fašistom za novú Československú republiku. Zaradenie do československej brannej moci v Sovietskm zväze Dňa 8. januára 1944 odchádza železničným transportom z Usmane. Spolu s ním je to 2028 vojakov a dôstojníkov dobrovoľníkov, ktorí sa 9. januára 1944 hlásia do československých jednotiek v Jefremove. 18. januára 1944 je prezentovaný a zaradený do československej brannej moci v ZSSR a 5. februára 1944 zložil vojenskú prísahu. Zaradili ho do protitankového oddielu k 1. batérii 2. paradesantnej brigády. Po lekárskej prehliadke nebol doporučený k výsadkovému výcviku ( operácia nôh), ale odoslaný ako doplnok k 1. samostatnej československej pešej brigáde ( 1. pb), ktorá sa po bojoch o Kyjev, Žaškov a Ostrožany sústreďovala v priestore Tetijev. Z Jefremova vyrazil 22. februára. Po príchode k 1. čs. brigáde ho 8. marca 1944 zaradili do štábnej batérie delostrelectva 1. pb na funkciu delostreleckého pátrača. 12. marca 1944 s brigádou opúšťa Tetijev, sa jednotka presunuje na Volyň do Rovna, kde delostrelectvo brigády na plné počty doplňujú volyňskí Česi. Zdroj : YouTube Je podrobený tuhému výcviku k zvládnutiu svojej funkcie, čo potvrdzuje výbornými výsledkami. Z priestoru Rovna sa jeho útvar presunuje na Bukovinu do priestoru Sňjatin. Tu od 24. apríla do konca júla 1944 pokračuje vo výcviku a zvyšuje svoje veliteľské schopnosti. Od začiatku augusta je na presune cez Stanislav, Dobrjany do Samboru, bližšie k západnej hranici Československa. V Sambore mu 30. augusta 1944 prečítali rozkaz veliteľa delostrelectva 1. pb, ktorým ho premiestňuje dňom 1. septembra 1944 k 1. delostreleckému pluku (1. dp) na funkciu veliteľa družstva delostreleckých pátračov. Tu sa tiež dozvedel, že na Slovensku 29. augusta vypuklo povstanie. Vtedy s ostatnými spolubojovníkmi sa dychtivo vypytovali svojich veliteľov, kedy sa pôjde do boja na pomoc povstalcom na Slovensku. 2. časť životopisu čat. Pavla Hudeca je tu otvoriť >>> ( administrátor použil mapy z wikipedie ) <<< späť na hlavnú stránku |