Haluzice sú známe starobylými zrúcaninami opevneného kostolíka, ktorý je prvý krát písomne spomínaný už v roku 1299, kedy ho obsadili vojská Matúša Čáka. Vznik kostola sa kladie do 13. storočia, postavený bol v období vpádu Tatárov alebo krátko po ňom. Haluzický, pôvodne farský kostol vznikol neďaleko obce Štvrtok, ktorá bola asi do polovice stredoveku trhovou osadou, o čom svedčí názov obce (trhy sa konávali vo štvrtok). Na čistý románsky sloh poukazuje svätyňa, vedľajšia časť lode s plochou povalou a jednoduchosť stavby. Zväčšený bol v 16. storočí v gotickom slohu a bola k nemu pristavená i sakristia. Vežu kostol nemal, len priľahlú zvonicu. Okolo kostola sa ťahal ochranný múr so strieľňami. Zrúcaniny kostola boli reštaurované v roku 1968. V zlom stave bola najmä zvonica, ktorú pohltila rozširujúca sa tiesňava.

Haluzický kostol a tiesňava - stav pred sanáciou
( po "kliknutí" sa foto zväčší )

Haluzický kostol je najstarší na území okresu Nové mesto nad Váhom. Kostol v priebehu zmien historických udalostí menil i svojich vlastníkov. Kostol najskôr využívali katolíci. Haluzická farnosť je spomínaná pri súpise farností Nitrianskeho biskupstva v roku 1310 a v pápežských registroch roku 1332, kedy je uvedený aj správca farnosti - Marek. V roku 1517 sa v Nemecku začala reformácia, ktorá neobišla ani Bošácku dolinu. V rokoch 1540 - 1671 využívali haluzický kostol protestanti.. Vtedy bola pri kostole taktiež taktiež fara a i škola. Prvým evanjelickým farárom v Haluziciach bol Ábel, ktorý prešiel so všetkými farníkmi na evanjelickú vieru. V 17. storočí sa haluzický kostol opäť vrátil pod rímskokatolicku cirkev a od roku 1610 bola úradne obnovená aj farnosť. Evanjelická cirkev v Haluziciach bola ešte raz krátko obnovená roku 1706 počas povstania Františka Rákocziho II.. Potom bol definitívne vrátený rímskokatolickej cirkvi. Používaný bol do roku 1810, keď cirkevná vrchnosť v ňom zakázala odbavovanie bohoslužieb pre schátralý stav kostola. V roku 1778 sa farnosť presťahovala do Bošáce a Haluzice sa stali jej filiálkou.

Zrúcanina haluzického kostola - súčasný stav
( po "kliknutí" sa foto zväčší )

Haluzická tiesňava je asi 1 km dlhá, 200 metrov široká a 50 metrov hlboká roklina, ktorá vznikla eróziou Haluzického potoka. Jozef Ľudovít Holuby spomína, že podľa správ starých Haluzičanov bola obec v roku 1780 postavená v dvoch radoch po brehoch rokliny a ľudia ju prechádzali po lávkach. Keď sa začal potok prehlbovať a vymývať brehy, domy dostávali pukliny a obyvatelia si museli postaviť nové domy. Začiatkom 20. storočia sa strž rozšírila natoľko, že pohltila časť starého cintorína, opevnenia, zvonice a začala ohrozovať samotný kostol. V období Rakúsko-Uhorska, v rokoch 1912-1913 boli začaté asanačné práce, svoj účel však nesplnili.

K haluzickému kostolu okolo tiesňavy
( po "kliknutí" sa foto zväčší )

V rokoch 1926 a 1927 Prof. Dr. Ing. Leo Skatula realizoval projekt zahrádzania Haluzického potoka. Vybudoval sústavu 8 murovaných prehrádzok, v dolnej časti dláždené koryto odstupňované 17 kamennými stupňami a brehy boli spevnené drevenými kolami. Stabilizoval svahy zalesnením pomocou terás z vŕbových prútov. Na okraje, dno a holé miesta vysadili 3 až 4 ročné sadenice krov, stromov a popínavé rastliny, ktoré postupne zalesnili celú strž. Opravy prehrádzok sa uskutočnili v rokoch 1960, 1965, 1979, 1980 a 2011.

V roku 2011 bol na území prírodnej pamiatky vybudovaný Náučný chodník Haluzická tiesňava.

Súvisiace externé informácie :