Ctení hostia, milé dámy, vážení páni a milá mládež !

106 rokov uplynulo odvtedy, ako sa na sklonku prvej svetovej vojny v srbskom Kragujevci, mestečku ležiacom asi 140 km juhovýchodne od Belehradu, vzbúrila časť slovenských vojakov náhradného práporu cisárskeho a kráľovského pešieho pluku 71 Galgótzy z Trenčína. Hovorilo sa mu aj "drotársky" pluk, pretože jeho mužstvo dopĺňali odvedencami najmä z Trenčianskej, Oravskej aj Turčianskej župy. Jeho vojaci bojovali od vzniku 1. svetovej vojny na oboch frontoch.

Kragujevská vzbura bola najväčšia medzi tými, ktoré vypukli v Rakúsko-Uhorskej armáde a jej podnecovateľmi boli nespokojní slovenskí vojaci. Podnetov na ich nespokojnosť bolo veľa. Velitelia, zväčša Nemci a Maďari, nezaobchádzali s mužstvom šetrne. Navrátilcov z ruského zajatia popudzovalo, keď ich šikanovali dôstojníci, ktorí ešte neboli na fronte. Časť vojakov malo za sebou roky trápenia na fronte alebo aj v zajatí a namiesto vyslania na štvortýždňovú dovolenku ich posielali opäť do front v Taliansku. O talianskom fronte sa dozvedali ešte väčšie hrôzy, než aké zažili na fronte východnom. Hoci armáda tajila informácie o hladujúcom civilnom obyvateľstve, aj tento fakt prispel k nespokojnosti vojakov na konci už príliš dlhej a veľmi krutej vojny.

Na jar 1918 do Kragujevca poslali asi 2400 slovenských vojakov, ktorí boli po podpise Brest-litovského mieru repatriovaní z ruského zajatia. Z týchto navrátilcov a starších záložníkov aj mladých regrútov vytvorili 41. pochodovú formáciu pluku, ktorá mala 10. júna 1918 odísť ako jeho posila na taliansky front.

Únava zo strádania na fronte aj v ruskom zajatí, zo zlého zaobchádzania, zásobovania potravinami a predurčenie k odchodu na taliansky front vzbudzovali vo vojakoch odpor voči vojne aj monarchii a vytvárali výbušnú situáciu. Stačil iba konflikt medzi vojakom Riljakom z Hornej Maríkovej a rotným Bednárom, veliteľom izby, po ktorom 2. júna vypukla vzbura. Zapojili sa do nej takmer všetci vojaci určení k odoslaniu na front. Spustili tak lavínu, ktorá sa už nedala zastaviť. Vzbúrenci sa zmocnili pušiek a guľometov, prepadli železničnú stanicu, prerušili telefonické spojenie, zničili štábne dokumenty a zoznamy mužstva, ale nedobyli muničný sklad, čo rozhodlo o ich neúspechu. Napokon sa pre nedostatok streliva vzdali, pretože zle na nich zapôsobila najmä delostrelecká paľba. O piatej hodine ráno 3. júna boli kasárne obsadené a vzbura potlačená. Medzi vzbúrencami bolo päť mŕtvych, na opačnej strane len zopár ranených.

Dopoludnia muselo asi tritisíc mužov náhradného práporu nastúpiť na kasárenský dvor. Vyzvali ich, aby sa dobrovoľne prihlásili tí, ktorí vzburu začali, ako aj tí, ktorí boli ochotní o všetkom informovať vyšetrujúcich. Stanný súd 8. júna z 81 obvinených odsúdil mnohých na dlhoročné tresty väzenia a štyridsiatich štyroch slovenských vojakov na trest smrti. Čas popravy určili na štrnástu hodinu.

Do popravnej čaty sa dobrovoľne sa nik nehlásil. Celý náhradný prápor c.k. pešieho pluku 71 to striktne odmietol. Hádzaním kockou vybrali 80 mužov z 1. bosensko-hercegovinského pluku, ktorým dali im bohatý prídel stravy aj alkoholu. Polovici čaty prikázali mieriť odsúdeným na hlavy a druhej na hrude.

Poprava sa konala na Stanovljanskom poli, na starej srbskej strelnici, vzdialenej asi kilometer od mesta. Tam popravná jednotka pod bajonetmi priviedla odsúdených. Sprievod prešiel mestom, odprevádzaný miestnym obyvateľstvom. Na popravisku odsúdených rozdelili do dvoch skupín po 22 mužov. Prvá skupina stála, druhá si musela kľaknúť. Odsúdeným prečítali rozsudok smrti, kňaz odriekol poslednú modlitbu a ktorí si to želali, zaviazali im oči. Na pokyn plukovníka Marxa sa popravná čata priblížila na desať krokov pred kľačiaci rad - farár odsúdených vyspovedal a Bosniaci ich postrieľali. Krátko po poprave dorazil kuriér s cisárovou milosťou pre odsúdených. O akú „milosť“ išlo svedčí aj to, že rodinám popravených boli ihneď zastavené vojenské podpory.

Na tabuli umiestnenej na pamätníku v týchto kasárňach bývalého „drotárskeho“ pluku sú vyryté mená všetkých 44 popravených vojakov. Medzi nimi sú aj des. Ján Fabo z Kubrej, slobodník Gregor Dvorský z Krásnej Vsi, vojaci Štefan Rác z Kubrice, Jozef Lašo z Petrovej Lehoty, Jozef Hoťko z Hornej Súče-Dúbravy, Ján Pitner z Trenčianskych Teplíc, Ján Križan z Chocholnej-Velčíc, Ján Gohr z Uhrovca, Alojz Šelinga z Bolešova, Štefan Bednárik z Beckova a Anton Mikuš z Rybian. Všetci menovaní pochádzali z neďalekého okolia Trenčína, kde im boli v ich rodiskách zriadené rovnaké pamätné tabule.

Vlnu vzbúr vojakov proti vojne v roku 1918 zaznamenali takmer všetky armády na bojiskách Európy. V ozbrojených silách Rakúsko-uhorska boli najvážnejšie vzbury námorníkov v Kotorskej boke, vojakov v Rumburku a Kragujevci. Všetky uvedené vzbury mali rovnaké príčiny - veľké straty v už príliš dlhej vojne, strádania vojakov na frontoch a ich rodín v zázemí, utlačovanie nadriadenými, ich nezmyselné šikanovanie a týranie. Najvážnejšia z nich bola práve vzbura vojakov náhradného práporu c.k. pešieho pluku 71 v Kragujevci.

Podrobnejšie informácie o trenčianskom c.k. pešom pluku 71, príčinách vzbury, vykonaní popravy 44 slovenských vojakov na Stanovljanskom poli, ako aj o družobnom meste Kragujevac sú uvedené aj na našom webe www.klubvtn.info aj na výstavke, ktorá bola v piatok otvorená v Základnej škole v Hornej Súči. Pokiaľ budete mať záujem a možnosť ju prezentovať aj tu v Dúbrave, radi Vám ju požičiame.

Ďakujem za Vašu pozornosť!