Keď sa nemeckí poslanci z Čiech 29. októbra 1918 dozvedeli, že o deň skorej bol v Prahe vyhlásený samostatný československý štát, rezolútne odmietli aby územia obývané nemeckým obyvateľstvom boli jeho súčasťou. Nepáčila sa im predstava, že by sa etnickí Nemci mali stať národnostnou menšinou vo vznikajúcom Československu. Odvolávali sa na jeden zo štrnástich bodov prezidenta USA W. Wilsona o práve na sebaurčenie pre národy zanikajúcej podunajskej monarchie.

Pohraničné historické územia Českých zemí - "Nemecké Čechy"

Po vyhlásení vzniku ČSR postupne ohlásili vznik štyri provincie na historicky českom území, obývanom nemecky hovoriacim obyvateľstvom, ktorých vodcovia sa nezmierili so stratou svojho výsadného postavenia v zaniknutej habsburskej monarchii. V niekoľkých týždňoch vyhlásili vznik provincie Deutschböhmen na severe Čiech, ale aj Sudetenland na severe Moravy a Sliezska, Deutschsüdmähren na južnej Morave a Böhmerwaldgau na Šumave. Národný výbor si pozval zástupcu Nemcov na schôdzku, ale nezhodli sa už na prvej zásadnej otázke, či nové pohraničie pripadne novému čs. štátu a tak k žiadnej dohode nedošlo.

Súvisiaca externá informácia o krátkom vzniku "nemeckých" provincií je tu : otvoriť >>>

Keď ani ďalšie rokovania neboli úspešné, obe strany si vyhlásili embargá - Praha odmietla posielať do hladujúceho pohraničia potraviny a Nemci zastavili dodávky uhlia do Prahy aj vnútrozemia Čiech. Ponuku A. Švehlu na zastúpenie v Národnom výbore Nemci neprijali z dôvodu, že by sa to dalo vyložiť ako ich súhlas so vznikom čs. štátu, ktorého súčasťou by boli aj "nemecké" územia. Pokúsili sa sformovať aj ozbrojené jednotky Volkswehru. Nakoniec však museli požiadať čs. vládu o potlačenie sociálnych nepokojov, spôsobených zlým zásobovaním pohraničia potravinami. Narýchlo sformované jednotky čs. vojska obsadili postupne pohraničie silou už do konca roka 1918.