Krátko po vypuknutí Prvej svetovej vojny sformovali českí a slovenskí krajania vo Francúzsku a Rusku národné dobrovoľnícke jednotky. Vo Francúzsku vznikla v ich štruktúre Cudzineckej légie Rota nazdar, ktorá po bojovom nasadení pri prelamovaní nemeckej obrany dňa 9. mája 1915 v severnom Francúzsku pri Arrase zanikla. Jej ťažké bojové straty nebolo už možné nahradiť. Vo Francúzsku upravili zákony aj k občanom z Rakúsko-Uhorska a zajatci z jeho ozbrojených síl tam neboli, lebo pluky formované z českých a slovenských vojakov neboli na západnom fronte v tej dobe ešte nasadené.

Prvé jednotky z krajanov vznikli vo Francúzsku a Rusku už v auguste 1914
( po kliknutí sa foto zväčší )

Dobrovoľníci z Českej družiny, sformovanej v štruktúre ruskej domobrany, boli na rozdiel od Francúzska pridelení k ruským divíziám a plukom 3. armády. V priebehu ďalších troch rokov v ich zostavách plnili náročné a riskantné prieskumné úlohy v nepriateľskom tyle aj v uniformách rakúsko-uhorskej armády ! V prípade ich zajatia boli spravidla okamžite popravení obesením! Okrem toho sa zúčastňovali aj na výsluchoch rakúsko-uhorských a nemeckých zajatcov, chránili štáby a často plnili aj funkciu poľných žandárov. Postupne sa počty jednotky zvyšovali o nových českých a slovenských dobrovoľníkov aj z radov zajatcov alebo prebehlíkov z rakúsko-uhorskej armády : Viac >>> 

Dobrovoľníci čs. streleckej brigády v zákopoch pred bitkou pri Zborove

V januári 1916 sa čs. družina po výmene ruského veliteľa rozrástla z oddielu na Československý strelecký pluk. Pre Rusko nepriaznivý vývoj na fronte aj v štáte vyvolal februárovú revolúciu aj zvrhnutie cára. Nasledujúci porevolučný chaos a výkonná vláda sovietov ( rád ) spôsobil rozklad aj v ruskej armáde. V danej situácii čs. strelecký pluk si doplnil stavy o ďalších dobrovoľníkov najmä z radov zajatcov, čo umožnilo sformovať čs. streleckú brigádu. Brigáda bola včlenená do 49. armádneho zboru 11. ruskej armády v priestore severozápadne Tarnopola, kde sa 2. júna 1917 vyznamenala v bitke pri Zborove.

Za umožnenie presunu do Francúzska boľševici čs. vojsko najskôr odzbrojili.
Potom im prepravy znemožnili. Na provokácie reagovalo čs. vojsko vzburou.

Za dosiahnuté výsledky v bojoch nová ruská Dočasná vláda povolila rozsiahly nábor českých a slovenských dobrovoľníkov v ruských zajateckých táboroch. Príliv dobrovoľníkov do čs. vojska umožnil postupne sformovať Československý armádny zbor v Rusku. Ku koncu roka 1917 mal zhruba 40 000 mužov a jeho počet stále narastal. Na rozdiel od pravidelnej ruskej armády, výrazne oslabenej boľševickou agitáciou, čs. dobrovoľníci si udržali vysokú bojovú hodnotu. Predstavovali tak významnú vojenskú silu, na ktorú sa ruská Dočasná vláda mohla spoľahnúť.

Sibírsku magistrálu ovládali účelové vlakové súpravy čs. armádneho zboru

Situáciu v Ruku zásadne zmenila novembrová boľševická revolúcia. Východný front sa úplne rozpadol a po podpise Brest-Litovskej dohody medzi boľševikmi a Nemeckom front zanikol. Čs. dobrovoľnícke vojsko tak stratilo možnosť bojovať proti Rakúsko-Uhorsku aj Nemecku. T. G. Masaryk ( ktorý po februárovej revolúcii pricestoval do Ruska ) zo začiatku odmietal názory angažovať čs. vojsko v bojoch proti boľševikom. Keď však boľševická vláda začala prednostne prepravovať na západ zajatcov Centrálnych mocností a znemožňovať čs. transporty smerujúce z fronty smerom na východ, čs. dobrovoľníci sa po tzv. incidente v Čeliabinsku rozhodli presun do Vladivostoku si zabezpečiť "vlastným poriadkom" a silami.

Do konce augusta 1918 čs. legionári ovládli sibírskou železničnú magistrálu v dĺžke 3000 km. Keď sa knim dostala správa o vzniku samostatného Československa, však začali pochybovať o zmysle ďalších bojov s Červenou armádou na Povolží a Urale. Zástupcovia velenia čs. légií a velenia Červenej armády uzatvorili prímerie, ktoré umožnilo definitívny odchod čs. vojska zo Sibíri do prístavu Vladivostok a odtiaľ po moriach do Európy a potom po železniciach do vlasti. Sťahovanie čs. vojska z Ruska sa začalo 15. januára 1919 a skončilo sa 2. septembra 1920, kedy bol vypravený posledný lodný transport. Za 10 mesiacov dopravilo 40 lodí do ČSR okolo 68 tisíc legionárov a ich rodiny. V bojoch na území Ruska padlo spolu 4112 legionárov.