Nie všetci občania sa v marci 1939 zmierili s rozbitím Česko-slovenska a ovládnutím celého jeho územia nacistickým Nemeckom. Na okupovaných českých územiach sa okamžite začali formovať prvé štruktúry domáceho odporu a  protinacistický odboj s cieľom pripraviť sa na boj za obnovu  ČSR. Keď sa rozšírila informácia, že francúzska vláda a zachované čs. veľvyslanectvo v Paríži sa dohodli o možnosti dočasnej služby čs. dobrovoľníkov vo francúzskej cudzineckej légii, začali odchádzať do zahraničia aj prví českí a slovenskí vlastenci. Ich zo začiatku individuálne odchody z domova aj vlasti začali postupne organizovať viaceré skupiny domáceho odboja v českých zemiach aj na Slovensku : viac  >>>

Organizácia odchodov vlastencov do čs. zahraničného vojska od roku 1939

Organizácia a zabezpečovanie ilegálnych odchodov vlastencov z rozbitého Česko-slovenska do zahraničia patrí medzi najvýznamnejšie kapitoly aj slovenského protinacistického odboja. Od 15. marca 1939 sa totiž rozhodlo opustiť svoju vlasť stovky čs. občanov, aby mohli vstúpiť do tvoriacich sa čs. zahraničných jednotiek v susednom Poľsku a predovšetkým vo Francúzku. Po skončení vojny s Poľskom prechádzali do Francúzska cez Slovenský štát a Maďarsko aj dôstojníci a vojaci porazenej poľskej armády, poľskí politici aj inteligencia a nacistami rasovo prenasledovaní občania.

Po rokovaní s Tisom obsadil Hitler české územia "druhej ČSR"
( po "kliknutí" sa fotografie zväčšia )

Organizáciu prechodov českých, slovenských a poľských vlastencov cez Slovensko v období od rozbitia ČSR v polovici marca 1945 do napadnutia a porážky Juhoslávie nacistickým Nemeckom na jar v roku 1941 je možné rozdeliť na dve etapy :

1. etapa (14. marec - 1. september 1939) sa vyznačovala prechodmi českých vlastencov cez moravsko-slovenské pomedzie na Oravu a Kysuce a slovenských občanov do Poľska. Úteky z českých krajín priamo do Poľska ( cez úzku spoločnú hranicu ) boli zo začiatku živelné, neskôr organizované domácim odbojom. Po prevzatí stráženia hraníc nemeckými orgánmi začali používať prechody cez moravsko-slovenskú hranicu na územie Slovenska a odtiaľ do Poľska. V tej dobe sa sformovali prvé štruktúry spoločného českého a slovenského domáceho odboja.

2. etapa (september 1939 - apríl 1941) bola charakteristická masovými prechodmi utečencov z českých krajín cez moravsko-slovenské hranice na Slovensko a potom cez v tej dobe takmer ešte nestráženú slovensko-maďarskú hranicu do Maďarska. Po porážke, rozdelení a okupácii územia Poľska nacistickým Nemeckom a jeho "spojencom" ZSSR, začali prechádzať cez naše územie do Maďarska aj poľskí občania. Mnohí z nich chceli bojovať proti Nemcom vo vznikajúcom poľskom zahraničnom vojsku, alebo utekali z domovov pred prenasledovaním nacistickými orgánmi buď z politických alebo z rasových dôvodov.

Najfrekventovanejšou pre českých, poľských aj slovenských vlastencov a utečencov sa stala cesta cez Slovensko, Maďarsko a Juhosláviu na Stredný východ a odtiaľ do Francúzska, neskôr až do Británie. Pohyb stoviek cudzích štátnych príslušníkov cez Slovensko však zaznamenali nemecké aj slovenské bezpečnostné orgány. Operatívne zvýšili stráženie nie len na moravsko-slovenských a poľsko-slovenských hraniciach, ale aj hliadkovanie a kontroly v blízkosti štátnych hraníc. Okrem toho nasadili na predpokladané linky prechodov naverbovaných agentov a provokatérov, ktorí odhalili mnoho utečencov aj organizátorov ich prechodov. Úmerne k zmene situácie zvýšili svoju opatrnosť a kvalitu organizácie prechodov aj odbojové skupiny na obidvoch stranách hraníc.

Mapa štátnych hraníc Slovenska a "protektorátu" v roku 1939

Postupne na všetkých "tratiach" používaných na prechody utečencov cez Slovensko boli okrem prevádzačov zabezpečené rôzne záchytné body, na ktorých bolo poskytované ubytovanie, strava, peniaze, doklady, individuálna preprava a cestovné lístky, mapy, adresy na ďalšie kontaktné body a prípadne aj lekárske ošetrenie. Takto fungujúci systém prechodov by pochopiteľne nebol možný bez pomoci a spolupráce množstva odboju oddaných ľudí, vrátane úradníkov, žandárov a príslušníkov finančnej stráže, kňazov, politických aj ekonomických predstaviteľov režimu na Slovensku. Svojou činnosťou umožnili odchod stovkám vlastencov do formujúceho sa čs. aj poľského zahraničného vojska, ktoré bojovalo po boku Spojencov na frontoch proti silám Nemecka a Talianska : viac  >>>

Cez Slovensko prešiel aj pplk. L. Svoboda a pplk. K. Klapálek

Cez Slovensko prešlo do emigrácie okrem vojakov aj mnoho významných osobností čs. politického odboja, ilegálnych pracovníkov prenasledovaných nemeckými aj slovenskými represívnymi orgánmi, ktorým hrozilo väzenie, odsun do koncentračných táborov a prípadne aj smrť. Slovenský domáci odboj zachránil uvedeným spôsobom aj stovky rasovo prenasledovaných občanov a celých rodín z českých území, Poľska aj zo Slovenska. Činnosť v protinacistickom domácom odboji si vyžadovala okrem ochoty nezištne pomáhať cudzím ľuďom aj vysokú morálnu vyspelosť a odvahu. Za činnosť na linkách hrozilo v prípade odhalenia činnosti nie len zatknutie a väznenie, ale často aj smrť ako pre odbojárov a ich pomocníkov, tak aj nimi pre prevádzané osoby.

Slovenskú armádu opustil aj div.gen. R. Viest a letec mjr. J. Ambruš

Väčšina účastníkov slovenského domáceho odboja, zabezpečujúceho už od roku 1939 prechody vlastencov a prenasledovaných osôb do zahraničia, však nebola členmi komunistickej strany ! Organizácie v tej dobe na už Slovensku zakázanej KSS sa totiž museli riadiť aj v ilegalite pokynmi Stalinom ovládanej Komunistickej internacionály, ktorá až do leta 1941 považovala Nemecko za spojenca Sovietskeho zväzu. Kominterna okrem toho do začiatku vojny Nemecka a síl Osi proti ZSSR považovala blížiacu sa vojnu za „imperialistickú vojnu“ a prakticky zakazovala komunistom ich účasť napr. aj v zahraničnom protinacistickom odboji, formujúcom sa v Európe už od marca 1939. Prejavilo sa to negatívne už vo Francúzsku pred jeho napadnutím Nemeckom a neskôr aj po príchode čs. dobrovoľníkov na územie Británie...

Súvisiace informácie :