Politické, diplomatické a vojenské úsilie Čechov a Slovákov v zahraničí za prvej svetovej vojny bolo významnou zložkou protirakúsko-uhorského odboja. Bojové vystúpenie čs. zahraničného vojska (čs. légií) vo Francúzsku, Rusku, Taliansku, ako aj diplomacia čs. zahraničnej akcie mali rozhodujúci podiel na tom, že v období od 29. júna do 3. októbra 1918 vlády Francúzska, Veľkej Británie, USA a Talianska uznali Československú národnú radu v Paríži de facto za politickú predstaviteľku budúceho Česko-Slovenského štátu a čs. légie v zahraničí za súčasť armád Dohody ( Entente ).

Keď 28. septembra 1914 prisahalo vernosť svojmu práporu v Kyjeve okolo 7 000 príslušníkov Českej družiny, vojaci boli rozdelení do menších jednotiek a pridelení ako výzvedné oddiely k ruským divíziám a plukom. V priebehu nasledujúcich troch rokov plnili "družiníci" náročné a riskantné prieskumné úlohy, často preoblečení do uniforiem rakúsko-uhorskej armády prenikali do nepriateľského tyla. Postupne sa ich počet zväčšoval aj o dobrovoľníkov z radov českých a slovenských vojnových zajatcov a prebehlíkov.

Už v januári 1916 sa Česká družina natoľko rozrástla, že vytvorila Česko-slovenský strelecký pluk a o štyri mesiace neskôr prerástla do Česko-slovenskej streleckej brigády, ktorá sa organizačne členila na dva pluky po ôsmich rotách.

Zjavný obrat v zložitom organizovaní a bojovom nasadení čs. jednotiek v Rusku nastal až v roku 1917, v súvislosti s februárovou revolúciou. Velenie Čs. streleckej brigády, aj keď ešte nie úplne sformovanej, podalo ruskému veleniu žiadosť, aby v rámci pripravovanej Kerenského ofenzívy bola nasadená na front ako kompletná úderná jednotka. Tak sa aj stalo a brigáda bola začlenená do 49. armádneho zboru 11. ruskej armády v oblasti Zborova severozápadne od Tarnopola.

Útok brigády sa začal 2. júla 1917 - podarilo sa jej vniknúť do hĺbky 5 km, až do tretej línie nepriateľských zákopov. Front bol prelomený a len únava a neochota susediacich ruských jednotiek a váhavosť ich velenia spôsobili, že sa úspešný prielom nevyužil na celej frontovej línii. Čs. brigáda zajala 62 dôstojníkov, 3 150 vojakov, ukoristila 20 diel a veľké množstvo guľometov. Vlastné straty brigády pritom predstavovali 185 padlých a 800 ranených. K jej úspechu pomohlo aj to, že rakúsko-uhorské línie bránili i dva české pluky, ktorých mužstvo ustúpilo alebo sa dobrovoľne vzdalo do zajatia. Zborovská bitka sa stala jednou z hlavných bojových tradícií medzivojnovej čs. armády.

Do leta 1917 sa v rámci čs. brigády sústredilo približne 7 000 vojakov, do septembra sa prihlásilo 22 000 nových dobrovoľníkov a na jeseň vstúpilo do čs. legionárskeho vojska v Rusku takmer 10 000 bývalých zajatcov. Takto sa po zborovskej bitke začala postupne vytvárať 40-tisícový Česko-slovenský zbor.

Boľševická revolúcia začiatkom novembra 1917 zvrhla Dočasnú vládu. Boľševici uchopili moc a nehodlali pokračovať vo vojne. Leninov Dekrét o mieri vyzýval na okamžité uzatvorenie mieru. Vláda sovietov hodlala rokovať s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom o separát separátnom mieri, ktorý bol napokon 3. marca 1918 uzavretý. V tomto čase, v dňoch od 8. do 14. marca 1918 zvádzali čs. jednotky, ktoré sa snažili spojiť s jadrom čs. vojska premiestňujúcim sa po železnici na východ, tvrdé, ale úspešné boje pri železničnom uzle Bachmač s nemeckou 91. divíziou. Do bojov pri Bachmači výraznejšie zasiahli už aj Slováci sústredení v 7. čs. streleckom pluku „Tatranskom.“   Viac

T. G. Masaryk na rokovaniach s hlavným veliteľom boľševickej armády Muravjovom dosiahol uznanie neutrality a voľný odchod čs. armádneho zboru. Obojstranné rokovania napokon vyústili do zmluvy, ktorú 26. marca 1918 podpísal Josif Vissarionovič Stalin ako ľudový komisár národností. Zmluva zaručovala čs. légiám voľnú cestu cez Sibír do Vladivostoku, no nezaväzovala ich, aby odovzdali väčšinu zbraní.

Napätie narastalo a jednou z rozhodujúcich akcií vedúcich aj k vystúpeniu čs. légií v Rusku proti sovietskej vláde bol tzv. Čeľjabinský incident 14.–17. mája 1918, keď sa neozbrojení legionári dostali do konfliktu s miestnym sovietom pre uväznenie členov čs. stráže, čo riešili odzbrojením červenoarmejcov, oslobodením väzňov a obsadením mesta. Sovietska vláda sa napokon pokúsila čs. jednotky odzbrojiť a ako samostatné vojsko úplne zlikvidovať.

Zjazd delegátov čs. armádneho zboru 23. mája 1918 jednomyseľne rozhodol, že legionárske vojsko bude, nehľadiac na odpor sovietskej moci, pokračovať v ceste do Vladivostoku podľa „vlastného poriadku“ – čiže so zbraňou v ruke. Osudnou, poslednou kvapkou sa stal telegram Leva Trockého z 25. mája 1918, ktorý rozkazoval odzbrojiť čs. légie na sibírskej magistrále. Ohrození legionári siahli po zbraniach a v bojoch pri Marjanovke, Zlatoroste, Čeľjabinsku, Penze, Lipiagoch a inde porazili sovietske jednotky, v ktorých už bojovali aj českí a slovenskí červenoarmejci–internacionalisti.

V priebehu niekoľkých týždňov ovládol čs. zbor celú transsibírsku magistrálu. Tým sa začala výnimočná epizóda prvej svetovej vojny – armáda štátu, ktorý ešte neexistoval na mape Európy, ovládla obrovské územie. Medzinárodná prestíž čs. zahraničného odboja tým neobyčajne stúpla. Pritom v polovici júna 1918 čs. zbor prerušil cestu do Vladivostoku a obrátil sa späť na západ.

V Povolží sa vytvoril nový front a 7. augusta 1918 dobyli vojaci 1. čs. streleckého pluku Kazaň, pričom značné úspechy zaznamenali čs. legionári aj na tzv. severnom fronte, kde dobyli 25. júna Jekaterinburg.

V roku 1918 vstúpilo do čs. légií v Rusku ďalších 3 394 Slovákov a v Irkutsku bol zriadený osobitný tzv. Výchovný tábor pre Slovákov. Vykonávala sa tu tak vojenská, ako aj výchovná činnosť, ktorú zabezpečoval aj takmer tridsaťčlenný inštruktorsko-vychovávateľský zbor nižších slovenských dôstojníkov a vyšších poddôstojníkov. Medzi nimi napríklad ppor. Vladimír Ballo, práp. Ladislav Bodický, por. Ferdinand Čatloš, por. Igor Daxner, práp. Ján Chorvát, práp. Mikuláš Gacek, práp. Ján Kulík, ppor. Pavel Kuna, ppor. Peter Klimo, npor. Jozef Kustra, práp. Miloslav Lajda, por. Branislav Manica, práp. Peter Marendiak, práp. Aurel Ruman, šikovateľ Ján Síkora, por. Michal Širica, ppor. Miloš Štefanovič, kpt. Rudolf Viest, kpt. Peter Zachar ( padol ) a ďalší.

Celková situácia légií na Sibíri bola vojensky, politicky i morálne veľmi neprehľadná a zložitá. Čs. légie sa zaplietli do ruskej občianskej vojny a úlohy, ktoré sa na ne kládli, presahovali možnosti zhruba 60-tisíc bojaschopných vojakov. Pod tlakom Červenej armády museli légie 10. septembra 1918 opustiť Kazaň, neskôr Simbirsk, Samaru a ďalšie mestá. Za ich chrbtom sa tiež 18. novembra 1918 uskutočnil prevrat a bola nastolená krvavá Kolčakova diktatúra. Neprichádzali ani sľúbení dohodoví vojaci, ktorí mali vyčerpaným čs. jednotkám pomôcť. V čs. légiách v Rusku sa začal šíriť pocit sklamania, dezilúzie a obavy, že sú na Sibíri ponechaní napospas osudu. To ešte umocňovali správy o vzniku samostatného Česko-slovenského štátu 28. októbra 1918.

V tejto situácii prišiel v novembri 1918 na Sibír v sprievode francúzskeho generála M. Janina, minister vojny nového čs. štátu generál Štefánik. Napokon uznal, že čs. zbor už nie je schopný plniť žiadne nové bojové úlohy. Po niekoľkých poradách so spojeneckými vojenskými činiteľmi dospel k rozhodnutiu, že čs. pluky odovzdajú protiboľševický front ruskej sibírskej armáde, stiahnu sa z frontu a sústredia sa na ochranu sibírskej železnice. Po vydaní rozkazu generál Štefánik odovzdal vojenské velenie generálovi Janinovi, politické záležitosti boli zverené Bohdanovi Pavlů a 20. januára 1919 z Ruska odcestoval. Po návrate do Paríža Štefánik vynakladal maximálne úsilie, aby urýchlil presun čs. légií z Ruska do vlasti.

Počas existencie čs. légií v Rusku ich radami prešlo 71 310 dobrovoľníkov, z toho 5 104 Slovákov ( 7,16 percenta ). Návrat Čs. armádneho zboru z Ruska, najmasovejšej zložky čs. zahraničného vojska, bol zložitou a časovo veľmi náročnou úlohou. Realizoval sa lodnými transportmi z ruského Vladivostoku od februára 1920 až do 30. novembra 1920.

Vojenská účasť čs. légií na strane Dohodových mocností v konečnom dôsledku prispela k vzniku Česko-Slovenskej republiky 28. októbra 1918 na troskách bývalej rakúsko-uhorskej monarchie, čo vtedy predstavovalo vyvrcholenie diplomatického a vojenského úsilia hlavných politických reprezentantov českého a slovenského národa.