Nedostatok politických skúsenosti rakúskeho cisára Františka Jozefa I. bol v polovici 19. storočia príčinou zahraničnopolitických neúspechov rakúskeho cisárstva. Neúspechy spôsobili aj zhoršenie vnútorných problémov v jeho ríši, ktoré ho prinútili po niekoľkých prehraných vojnách pristúpiť aj na požiadavky zliberalizovať politické zriadenie v monarchii. Nebezpečenstvo ďalšieho povstania v Uhorsku donútilo cisára súhlasiť s riešením získať si maďarských nacionalistov prostredníctvom dualizmu. Cisár rozšíril Ríšsku radu (svoj poradný orgán) o ďalších členov s úlohou pripraviť návrh na zmenu pomerov v ríši. Ríšska rada, ktorá mala reprezentovať národy a stavy ríše, po dlhších rokovaniach, presadila ideu decentralizácie habsburgskej monarchie, nie však na národnostnom, alebo na historickom princípe. Návrh na spoločnú duálnu monarchiu však vyhovoval aj radikálnym maďarským nacionalistom. Podrobnejšie externé informácie sú tu >>> Rakúske cisárstvo dynastie Habsburgov ( 1804 - 1867 ) ( po "kliknutí" sa mapka zväčší ) Vo februári 1867 predseda vlády (so súhlasom cisára) prerokoval s predstaviteľmi Maďarov podmienky dualizmu. Potom bola obnovená uhorská ústava z roku 1848, uhorský snem prijal zákon o tzv. rakúsko-uhorskom vyrovnaní a bola menovaná uhorská vláda. Cisár omilostil po revolúcii na trest smrti odsúdeného grófa Gy. Andrássyho st. a vymenoval ho za uhorského ministerského predsedu. V uhorskom sedemčlennom kabinete dostali kreslá maďarskí politici so šľachtickými titulmi, pričom „nešľachtici“ mali 95-percentnú prevahu a Nemaďari tvorili viac ako polovicu obyvateľstva v Uhorsku. Súčasťou prestavby monarchie bola 8. júna 1867 korunovácia rakúskeho cisára Františka Jozefa I. na uhorského kráľa. Po nej sa panovník tzv. Októbrovým diplomom navždy zriekol absolutizmu, povolil (po dvanástich rokoch) obnoviť župné zhromaždenia a konať voľby do snemov v korunných krajinách. Podrobnejšie externé informácie sú tu >>> Korunovácia Františka Jozefa I. za kráľa Uhorska Panovník vydal aj nariadenie týkajúce sa aj úradného jazyka v Uhorsku - t.j. nemčinu mohla opäť vystriedať maďarčina, pričom úrady mali umožniť prijímanie podaní aj v ostatných jazykoch používaných v Uhorsku. Napokon novo zvolaná rakúska ríšska rada (ríšsky snem) schválila v decembri 1867 novú ústavu. V decembri 1867 sa habsburská monarchia ústavnou reformou premenila na úniu dvoch štátnych celkov - Predlitavsko (Rakúsko) a Zalitavsko (Uhorsko). Nový štátny útvar niesol názov Rakúsko-Uhorsko, pričom obe časti duálnej ríše disponovali svojimi parlamentmi a vládami s príslušnými ministerstvami. Obe časti Mali však spoločného panovníka, menu a ministerstvo vojny, zahraničia a čiastočne aj ministerstvo financií. Podrobnejšie externé informácie sú tu >>> Rozdelenie Rakúsko-Uhorska na Predlitavsko a Zalitavsko - 1867 ( po "kliknutí" sa mapka zväčší ) Rakúsko-uhorské vyrovnanie teda obnovilo suverenitu Uhorského kráľovstva, pričom Maďari ani cisársky dvor pri projektovaní duálnej ríše nebrali ohľad na ostatné národnosti. Napriek protestom sedmohradských Rumunov a Sasov bolo k Uhorsku pripojené Sedmohradsko, Chorvátsko získalo autonómiu, ale s malými kompetenciami a značnou závislosťou od vlády v Pešti. Pre Slovákov sa vyrovnaním začalo obdobie stupňujúceho sa národnostného útlaku. V roku 1875 sa Bosniaci úspešné vzbúrili proti osmanskej nadvláde a Bosna sa od roku 1878 stala protektorátom Rakúsko-Uhorska, ktoré ju v roku 1907 anektovalo. Územie Bosny bolo pod spoločnou správou oboch častí ríše. Podrobnejšie externé informácie sú tu >>> Rozdelenie územia Rakúsko-Uhorska na Predlitavsko, Zalitavsko (žltá farba je Uhorsko) a na Bosnu (zelená) Dynastia Habsburgov panovala od vyrovnania ríši, tvorenej dvomi svojbytnými politickými celkami, pričom obe časti duálnej ríše reprezentovala ich spoločná hlava štátu - rakúsky cisár a uhorský kráľ. Rakúsko-uhorské vyrovnanie bolo však iba dôsledkom narastajúcej politickej krízy v habsburskej monarchii od 1. polovice 60. rokov 19. storočia. Po porážke monarchie v rakúsko-pruskej vojne (1866) sa oslabila pozícia vládnucich nemeckých kruhov a politických práv sa začali domáhať predstavitelia aj „nenemeckých“ národov monarchie, z ktorých politicky najsilnejší boli Maďari. Vyrovnanie však duálnu Habsburskú ríšu neupevnilo a viedlo ku stále silnejšiemu rastu nacionalizmu u podrobených národov, čo v konečnom dôsledku zapríčinilo zánik ríše. Po roku 1893 rakúsko-uhorské vlády museli čeliť stále silnejšej vlne nacionalizmu ostatných národov ríše. Podrobnejšie externé informácie sú tu >>> Predchádzajúca informácia : Prusko-rakúska vojna v roku 1866 a jej dôsledky <<< späť na hlavnú stránku |