Na prahu 20. storočia mohli byť Európania hrdí na svoje úspechy a očakávať svoju šťastnú budúcnosť. Európske štáty vtedy vlastnili veľké koloniálne ríše, ktoré získali ovládnutím území takmer v celej Afrike a veľkej časti Ázie. Nikde na svete sa nevyrábalo toľko tovaru a nikde inde sa tak intenzívne neobchodovalo. Rýchly presun ľudí a tovarov zabezpečovala hustá sieť železníc, vodných kanálov aj ciest. Pri priemyselných centrách vznikali veľké mestské aglomerácie, ktoré obývali milióny ľudí. Británia, Francúzsko, Nemecko a Rusko vlastnili veľké loďstvá aj silné armády. V Londýne, Paríži, Berlíne a Sankt Peterburgu sa rozhodovalo o takmer všetkom dianí vo svete. Európania mali taký pocit nadradenosti, že svoj životný štýl považovali za najlepší na svete.

Zámorské kolónie a ich vlastníci v roku 1914
( mapka sa po "kliknutí" zväčší )

Napriek tomu však väčšina zo 400 miliónov Európanov žila aj naďalej na vidieku, na ktorom sa živili poľnohospodárstvom. Práca tam bola ťažká a voľný čas prakticky neexistoval. Pôda sotva uživila narastajúci počet obyvateľov a preto čoraz väčší počet ľudí odchádzal za prácou do miest, mnohí až na americký kontinent. Nádej na lepšiu budúcnosť pomáhala ľuďom často znášať ich každodennú ťažkú drinu v továrňach alebo v poľnohospodárstve. Životný štýl buržoázie, označovaný francúzskym pojmom „Bella Époque“ sa stal vzorom takmer pre celú Európu. Vo všetkých krajinách Európy obyvateľov rozdeľovali obrovské bariéry peňazí, vzdelania a moci. Všetky triedne rozdiely napokon však dokázal zotrieť narastajúci nacionalizmus.

Politická mapa Európy v roku 1914
( mapka sa po "kliknutí" zväčší )

Súperenie medzi európskymi štátmi sa však stupňovalo z dôvodu narastania až fanatickej národnej hrdosti a túžby prekonať svojich susedov. Nacionalistické opojenie vyústilo do presvedčenia, že vlasť je hodná každej obete. Zabezpečovanie surovín pre priemysel a odbytísk pre jeho výrobky sa európske krajiny snažili dosiahnuť rozširovaním sfér vplyvu a získavaním nových kolónií. Rastúca rozpínavosť mala zabezpečiť zvyšovanie životnej úrovne ich obyvateľov bez potreby narušiť už jestvujúci poriadok ale súčasne aj zabrániť vzniku vnútorných problémov. Vzostup nacionalizmu neoslabil však európsku solidaritu aj vďaka pestovanému komplexu nadradenosti Európanov voči ostatnému svetu a strachu, že by Európu mohli ohroziť budúce zámorské, najmä ázijské mocnosti.

Súperenie o vplyv a prestíž však Európanom nebránilo uzatvárať medzi sebou spojenectvá pre prípad vypuknutia vojny. Najdôležitejšími boli Trojspolok a Trojdohoda. Trojspolok vytvorili v roku 1882 Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Taliansko. Trojdohodu uzatvorili Veľká Británia, Francúzsko a Rusko. Aj keď si vojnu medzi sebou neželali, nesnažili sa jej vôbec zabrániť. Pokladali ju za krajný, ale legitímny politický prostriedok na presadenie sa v medzinárodnom súperení. Vojenská sila bola považovaná za najlepší prostriedok na dosiahnutie národných záujmov. Zbrojenie sa preto stalo prioritou všetkých európskych veľmocí. Najrýchlejšie sa na vojnu pripravovalo Nemecko, ktoré sa k deleniu sfér vplyvu a kolónií dostalo až po zjednotení v roku 1871.

Rozdelenie Európy na aliancie v roku 1914
( nevyfarbené sú neutrálne štáty )

V Nemecku, ktoré investovalo predovšetkým do domácej ekonomiky, sa začala prejavovať kríza z nadvýroby časti jeho priemyslu a nedostatok potravín, spôsobený odchodom množstva pracovných síl z poľnohospodárstva do miest. Nemeckí nacionalisti veľmi ťažko niesli aj podradné postavenie Nemecka v koloniálnej politike a žiadali nové rozdelenie sfér vplyvu vo svete. Napätie v Európe zvyšovali aj časté diplomatické incidenty. Znich najvážnejším bola anexia Bosny a Hercegoviny habsburskou monarchiou v októbri 1908. S anexiou nesúhlasilo Rusko, lebo ohrozila úsilie Srbska na zjednotenie južných Slovanov. Keď Nemecko podporilo kroky Rakúsko-Uhorska, vyostrilo sa medzinárodné napätie a zvýšila sa ruská aj srbská averzia voči habsburskej monarchii.

Politická mapa Balkánu po vojne v roku 1913

Po oslabení Osmanskej ríše súperenie na Balkáne vzniknutých samostatných štátov a zasahovanie veľmoci do ich sporov viedlo ku dvom balkánskym vojnám. Uzatvorenie mieru v Bukurešti dňa 10. augusta 1913 síce zastavilo konflikty na Balkáne, ale súčasne aj zásadne pomenilo zahraničnú orientáciu nových balkánskych štátov. Rusko sa snažilo byť počas bulharsko-srbského konfliktu neutrálne, čo však porazené Bulharsko považovalo za zradu a zblížilo sa s Tureckom, Nemeckom aj Rakúsko-Uhorskom. Víťazstvo zvýšilo sebavedomie Srbska voči Rakúsko-Uhorsku, ktoré netlmilo snahy srbských nacionalistov v Bosne o jej pripojenie k Srbsku, čo posunulo Európu napokon až k vojne. Zámienkou na jej rozpútanie sa stal atentát na následníka habsburského trónu Františka Ferdinanda a jeho manželku Žofiu v Sarajeve, ktorý uskutočnil dňa 28. júna 1914 bosniansky Srb Gavrilo Princip.

Súvisiace informácie na wikipedii :